🇬🇪 Božské Svaneti, alebo aj o tom, ako sme prešli z Mestie do Ushguli za 4 dni

Legenda hovorí, že keď Boh stvoril zemeguľu, nadelil každej národnosti nejaký kus zeme. Pre seba si nechal taký maličký, ale zato najkrajší kúsok. Zrovna v tom čase Gruzínci popíjali svoje víno. Ráno, keď sa zobudili, zistili, že oni vlastne stále nemajú svoj kúsok Zeme a tak šli za Bohom si niečo popýtať. Tomu už nič viac nezostalo, tak im venoval svoj najkrajší kúsok. Tak vraj vzniklo GRUZÍNSKO, malý kúsok raja na tejto Zemi!

Kde vlastne to Gruzínsko je? Gruzínsko leží medzi Kaukazom a Čiernym morom. Je to ešte Európa, alebo už Ázia? Názory na jeho polohu sa líšia podľa toho, či to myslíme politicky, alebo geograficky. Jedna odpoveď na dve otázky úplne stačí – leží presne na pomedzí týchto dvoch kontinentov.

Prostredníctvom tohto článku Vás pozývam do Svaneti, horskej oblasti, ktorá je od roku 1996 zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO kvôli svojej kultúrnej jedinečnosti.

---

V článku nájdeš:

• praktické info, ktoré je dobré vedieť pred cestou do Gruzínska
• vyrozprávaný príbeh, čo všetko sme v tejto úžasnej božskej krajine zažili
• aké treky sme urobili vo Svaneti okrem štvordňového treku z Mestie do Ushguli
• „technické“ parametre jednotlivých trekov
• moje odporúčanie, či sa oplatí Svaneti a Gruzínsko navštíviť
• fotogalériu

---

Praktické info na začiatok:

• Treba do Gruzínska pas? – nie, stačí občiansky preukaz, ale môže byť aj pas. Cestovný doklad musí byť platný počas pobytu v krajine. Občania členských krajín EÚ môžu v Gruzínsku zostať bez víz jeden plný rok. 
• Majú rovnaké časové pásmo ako my? – nie, je tam o +3 hodiny viac; v lete o +2 hodiny, (nemajú letný čas)
• Majú rovnaké písmo ako my? – nie, používajú zvláštny a unikátny typ písma – typické pre kaukazké krajiny (Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan). Takže pokiaľ niečo nie je napísané v latinke, tak si nič neprečítate a máte jednoducho smolu. Netreba však zúfať, v turistických mestách sú niektoré názvy aj v našej latinke, takže pohoda. 
• Je v Gruzínsku draho? – nie, je tam lacnejšie ako u nás. Nech je cena už akákoľvek, vždy zjednávajte (teda možno okrem reštaurácií a hotelov). Taxíky, maršrutkárov, cenu za ubytovanie, na tržnici, na ulici, vždy sa dá nejako dohodnúť.

• Platí sa v Gruzínsku eurami? – nie, oficiálnou menou je gruzínske lari (GEL), ktoré sa delí na 100 tetri; aktuálny kurz tu.
• Mám si ešte doma zameniť peniaze? – nie, doma lari nezoženiete
• Kde zoženiem gruzínske lari? – peniaze sa dajú zmeniť v zmenárni napr. na letisku v Kutaisi, prípadne vo väčších mestách použiť bankomat (bankomat sa určite nachádza aj v Mestii), najistejšie ale bude, keď si vezmete hotovosť a zmeníte tam

• Ako je to v Gruzínsku s dopravou? – linkových autobusov jazdí málo. Preto sa po krajine prepravuje hlavne tzv. maršrutkami, čo sú vlastne minibusy, shuttle busy, ktoré vás zoberú z miesta A do miesta B.
• Dohovorím sa v Gruzínsku po anglicky? – áno; v bývalej sovietskej republike sa už ako tak dá dohovoriť aj po anglicky, no ruština stále prevláda, hlavne u staršej generácie.

• Kde zoženiem plynové kartuše? – v Mestii v turistickom centre
• Dá sa zostať on-line aj mimo EÚ? – áno, na letisku sa dajú kúpiť turistické SIM karty

---

V roku 2018 som sa v tejto krajine ocitol už tretie leto za sebou. Je mi potešením, že sa k nám tento raz pridali dvaja noví chalani, ktorí s nami pôjdu a absolvujú s nami štvordňový trek z Mestie do Ushgili.

---

1. deň – cestovanie (Katovice-Kutaisi-Mestia)

Letíme z Katovíc do druhého najväčšieho mesta Gruzínska, do Kutaisi. Po necelých tri a pol hodinách, presne o 22:30 miestneho času pristávame na letisku v Kutaisi. Ešte len vystúpim z lietadla a hneď ma prefacká teplo a neskutočné dusno. Fuj, všetko sa na mne lepí. Na pasovej kontrole ukážeme iba občianske preukazy, berieme naše 10 kilové batohy z pásu a hľadáme odvoz do Mestie.

Pred letiskovou halou už stoja maršrutkári ponúkajúci odvoz na všetky možné smery (Kutaisi, Svaneti, Tbilisi, Batumi). Prvá cena za odvoz do Mestie bola 350 lari (cca 120€). V Gruzínsku som už tretí krát a viem, že to je dosť prehnaná suma. Pre štyroch určite. Po chvíli je cena zrazu 225 lari (80€). OK, to by sme mali za sebou – cenu sme zjednali. Ešte dohodnúť auto. Takmer všetky maršrutky sú už plné a nám sa újde len osobné auto, „luxusný“ bavorák. Nesúhlasíme, veď to tam budeme natrepaní ako sardinky. Nejaký ďalší chlap nám vybaví samostatnú maršrutku, ktorá nás odvezie do Mestie. Áno celú maršrutku (mikrobus) budeme mať iba pre seba. 😀

Cesta do Mestia trvá neskutočných 3,5 – 4 hodiny. A keď píšem, že neskutočných, tak naozaj neskutočných. Celou cestou nás to natriasa, mám pocit, že stále ideme po nejakom tankodrome. Šofér sa s tým vôbec nepára, 90 km/h v meste, mimo mesta, hrbol, nehrbol, zákruta, nezákruta, ide stále rovnako. Pri takejto jazde má človek problém si aj zapnúť bezpečnostný pás, stále sa zasekoval. 😀 Asi až na desiaty krát sa mi ho podarilo zapnúť. Na jednom hrbole som skoro zo sedačky vyskočil. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a mne sa hádam aj na nejakých 10 minút podarilo zaspať.

Ráno o štvrtej prichádzame do Mestie celí vytrmácaní, nevyspatí a rozbití na kašu. Nemáme zatiaľ kde spať. Pohrávame sa s myšlienkou, že na nejaké tie 2 hoďky sa zložíme v parčíku a počkáme kým sa Mestia zobudí. Náš šofér tu má nejaké kontakty a už aj niekomu volá. Po chvílke vybehne rozospatý starší pán z domu so slovami „Zdrastvujte!“ a príjme nás do svojho Guesthousu. Ešte sa dohodneme na cene – 20 lari na noc/osobu. V cene máme iba ubytko s teplou sprchou. Jedla zatiaľ máme dosť.

---

Pozri aj EXPEDÍCIA KAZBEK, ALEBO AJ O TOM, AKO SOM ZDOLAL SVOJU PRVÚ PÄŤTISÍCOVKU

---

2. deň – Mestia (brána do Svaneti)

Zobudíme sa pred obedom, dojeme čo sme nezjedli cestou. Kávička, obedo-raňajky, krásna príroda, počasie ako z rozprávky – vitajte vo Svaneti! Dnes nás čaká iba oddychový deň, veď po včerajšku si ho snáď aj zaslúžime. Spravíme si prechádzku po Mestii a trošku zrelaxujeme.

Mestia je horská dedina, resp. mestečko ležiace v nadmorskej výške 1 500 m n. m. v severozápadnej časti Gruzínska. Mestečku dominujú obranné „Svanetské veže“, ktoré je možno vidieť po celej tejto oblasti. Mestia je centrom horskej turistiky a alpinizmu, je bránou do Svaneti.

3. deň – voľný program v okolí Mestie

Vytvori sme dva „aklimatizačné“ tímy. Ja s Ľubom sa vydáme ku Koruldi jazerám vo výške 2 740 m n. m. a druhý tím (Sima a Mišo) pôjde k Chaladi ľadovcu vo výške 1 900 m n. m. Obidva treky sú veľmi zaujímavé. Naraňajkujeme sa, pobalíme veci a o deviatej vyrážame každý svojim smerom.

Trek ku Koruldi jazerám

Hneď za Guesthousom odbáčame do uličky, kde začína značka. Spočiatku sa ide lesom, kde stúpanie na seba nenecháva dlho čakať a hneď dupeme do 45 stupňového svahu. Potíme sa ako kone, veď je okolo 30°C. Neskôr sa zastavíme na čistinke, kde sa pred nami objaví takmer 5 tisíc metrov vysoký rozoklaný dvojzubec Ushby (4 710 m n. m.).

Po 2,5 hodinách prichádzame k prvému check-pointu, k prístrešku a krížu vo výške 2 150 m n. m. Fotíme a kocháme sa výhľadmi na všetky svetové strany. Pod nami je Mestia, oproti hrebeň, po ktorom pôjdeme zajtra, vľavo skalnatý masív štvor-tisícoviek a za nami máme „fajčiacu“ Ushbu. Niečo zjeme a po takmer hodinovej prestávke pokračujeme ďalej.

Pokračujeme hore po prašnej ceste, na ktorej nás míňajú terénne autá voziace turistov až hore k jazerám. Je to tu proste biznis. Tam si urobia selfíčko a zvezú sa späť dolu. Nič pre nás, my si to pekne ďalšie 2,5 – 3 hodiny krvopotne vyšlapeme. A neľutujeme ani chvíľku. Okolitá príroda je proste úžasná, tie výhľady sú proste Božské.

O tretej poobede sme už hore pri jazerách vo výške 2 740 m n. m. Je načase niečo urobiť na jedenie. Rozkladám varič, uvaríme polievku a nejaké hubové cestoviny. Ten blááázen Ľubo si v tom jazere aj zaplával. Brŕŕŕŕŕ, ešte stále mi je z neho zima. 😀 Vyzerá, že mu nestačilo a vybehne si to ešte do trojky (3 000 m). Prvé metre idem s ním, ale po chvíľke to zabalím, ušetrím sily na zajtra. Pri čakaní na parťáka vidím ako 10 roční chalani kriesia koňa, ktorý im tam nejako ľahol. Vyzerá, že od únavy. Nedarí sa im, tak prichádza na pomoc chlapík, ktorý ho doslova štartuje ako starú škodovku. Zapcháva mu nozdry, kôň sa snaží prebrať, vstať, ale je príliš slabý na to. Po asi desiatom takomto „štartovaní“ sa kôň konečne postavil na všetky štyri nohy. Je zachránený. Lenže dokedy??

Ani sa nenazdáme a už je päť. Čo, dáme čaj o piatej? Aaaale kdeže, ideme dolu. OK, poďme dolu. Opäť po ceste, na ktorej nám ksichty skrášľuje rozvírený prach od prechádzajúcich tereňákov. Stále nám robia spoločnosť chalani s tým „naštartovaným“ koňom, alebo, žeby my im? Prichádzame k rannému check-pointu od ktorého zostupujeme inou cestou ako tomu bolo ráno. Z Mestie k prístrešku je to taký okruh. Ku koncu vchádzame do lesíka a prechádzame takými všelijakými strminami. Za nami počujeme nejaké konské dupoty a zaerdžanie. Po chvíli vidíme chalana už len s ohlávkou v ruke. Mám pocit, že pred pár minútami to boli posledné kroky toho unaveného a vysileného koníka. 🙁 O ôsmej sa stretneme s druhou skupinou na večeri v miestnej reštike a pri živej svanetskej hudbe preberáme svoje dnešné zážitky.

• Technické parametre:
  • obtiažnosť: stredná až stredne náročná
  • trasa: Mestia námestie (1400 m) – prístrešok (2140 m) – Koruldi jazerá (2740 m) – prístrešok (2140 m) – Mestia námestie (1400 m)
  • prevýšenie: 1340 m, celkové stúpanie: 1442 m, celkové klesanie: 1442 m
  • dĺžka: 17 km
  • čas: 7 – 8 hod.
  • viac info tu.

4. deň – začiatok prechodu z Mestie do Ushguli

trek Mestia – Tsvirmi

O desiatej odchádzame na trek. Čaká nás poriadny kus cesty, prvé metre trošku ofejkujeme. Hore na Zuruldi sa vyvezieme sedačkovou lanovkou, ušetríme tak cca 850 výškových metrov a minimálne 4 hodiny šliapania. Asi v polovičke je lanovka rozdelená na 2 časti, kde treba prestupovať. Cena je 10 lari za jednu jazdu. V hornej stanici, v najvyššie položenej reštaurácii vo Svaneti (2 340 m n. m.) si dáme obedík – chutné Ojaxuri, Kubdari, a Chačapuri – všetko sú to výborné tradičné gruzínske jedlá.

Po vyšliapanom a pohodovom chodníku smerujeme k vysielaču Mentashi (2 450 m n. m.). Áno chodník síce vedie cez vysielač hore, no nám sa hore nechce. Skúsime to teda traverznúť spodkom, čo sa neskôr ukázalo ako chyba. Chceli sme si to skrátiť, no karma nás dobehla. Zišli sme z chodníka a navyše sme sa ocitli v strmom svahu. Členky máme povykrúcané a pod nohami mi horí tak, akoby mi pod nimi podkuroval samotný Satan ako pomstu za tú skratku. Vo svahu nadávam ako taký pohan!

Konečne sme z pekla vonku a napájame sa na riadny turistický chodník. Celou cestou na nás dohliada Tetnuldi (4 858 m n. m.). Mám pocit, že na nás žmurká. Alebo nás iba jedným očkom pozoruje? Klesáme lesným žľabom do Tsvirmi. Ubytujeme sa v prvom Guesthouse, kde za 40 lari na osobu/ noc dostaneme spanie, prístup k sprche, večeru a raňajky. Počasie bolo dnes ukážkové, celý deň svietilo slnko. Niekedy je to až na oštaru, ale asi lepšie akoby malo pršať.

• Technické parametre:
  • obtiažnosť: stredná až stredne náročná
  • trasa: Mestia námestie (1400 m) – Dolná stanica (1470 m) – Horná stanica (2340 m) – vysielač Mentashi (2470 m) – Tsvirmi (1880 m)
  • dĺžka: 18,4 km (celý úsek), 8,2 km (náš úsek)
  • čas: 8 h (celý úsek), 4 h (náš úsek)
  • viac info tu.

5. deň – druhý deň prechodu z Mestie do Ushguli

Budík mám nastavený na šiestu, balím ešte posledné veci do batohu. O siedmej sa stretneme u pani domácej na raňajkách. Chačapuri, čaj, domáci chlebík, maslo, džem, všetko to chutí naozaj výborne. O hodinku nahadzujeme na chrbáty ruksaky a vyrážame smer Adishi. Opúšťame dedinu a čo moje oči vidia? Novopostavené domy z porfixu, omietnuté a omaľované na oranžovo so štýlovou strechou od Bramacu. Ako v nejakej slovenskej dedine. Toto tu pred dvomi rokmi nebolo. Kde sa len vytratil tradičný duch Svaneti s tradičnými domami z kamenia a bridlice?

trek Tsvirmi – Adishi

Z minulosti viem, že cesta po hornú stanicu lanovku pod Tetnuldi bude nudná, tak si skúsime niečo stopnúť. Áut tu chodí veľmi málo, ale dnes máme proste šťastie, jedno ide okolo nás a aj nám zastaví. Zase to pekne trasie. Vystúpime niekde medzi dolnou a hornou stanicou, presne v mieste, kde sa odbáča na spodný turistický chodník do Adishi. Opäť nám chvíľu robí spoločnosť Ushba a Tetnuldi. Postupne sa zahryzneme do chodníka, ktorý sprvoti klesá, neskôr zase stúpa. Cestou sledujeme okolitú nádhernú prírodu, strmé zelené svahy a vrcholky štítov. Hotový liek na dušu, človek hneď na všetko zlé zrazu zabudne. A to ticho, to je niečo božské. Počasie nám praje. Je síce pod mrakom, ale neprší.

Po asi štyroch hodinách dorazíme do Adishi, dedinky vo výške 2 100 m n. m., v ktorej akoby sa zastavil čas kdesi v 18. storočí. Ale to len navonok. Domáci vám tu už vo svojich Guesthousoch ponúkajú okrem ubytka, jedla aj wi-fi pripojenie na net. To vážne? Dedina ako zo stredoveku v strede Kaukazu ponúka wi-fi pripojenie? Áno, je to tak! Teraz neviem, či žiaľbohu, alebo chválabohu. Čo však viem, že takto si ja Adishi veru nepamätám.

Je tu naozaj pokoj a kľud. Z okna Guesthousu vidím ako sa pasú kone, sem-tam pod oknami prebehne nejaká tá krówka, do toho zvuk hučiacej vody z vodopádu. Ej ale je tu krásne. Večer prišla poriadna hrmavica a prudký lejak. Popíjame domáce vínko a zabávame sa ako sa len dá. Neskôr sa dáme do rečí s Katjou, kazašskou študentkou botaniky, ktorá je vo Svaneti na stáži. Ubytovaní sme v prvom väčšom Guesthouse, hneď v tom prvom naľavo od cesty. Za 50 lari na osobu tu dostaneme nocľah, teplú sprchu s WC, večeru a raňajky. No a samozrejme aj tú wifinu.

• Technické parametre:
  • obtiažnosť: stredná
  • trasa: Tsvirmi (1880 m) – odbočna na spodnú cestu (2480 m) – Adishi (2100 m)
  • celkové stúpanie: 737 m, celkové klesanie: 520 m
  • dĺžka: 14,5 km
  • čas: 5 – 6 hod.
  • viac info tu.

6. deň – tretí deň prechodu z Mestie do Ushguli

Zobúzdame sa do totálneho mileka, no aspoň neprší. Zatiaľ ! Dnes nás čaká najdlhší a najťažší deň prechodu – musíme prejsť na druhú stranu ľadovcovej rieky, ktorej hladina býva niekedy vysoká, musíme vystúpať do sedla vo výške 2700 m a dostať sa do ďalšej dedinky, kde by sme chceli prespať. Celé by nám to malo zabrať jeden deň, teda pri dobrej konštalácii by sme tam mali doraziť pred zotmením. Dolinou sa stále prevaľuje hmla. Bude pršať, nebude pršať, ideme ďalej, či nejdeme? Zmoknúť sa nám veru nechce, tak stále váhame.

trek Adishi – Iprari

OK, poďme! Nahodíme ruksaky a vyrazíme do záveru doliny Adischala. Ideme takmer po vrstevnici s malým stúpaním, po ľavej strane doliny, proti prúdu rovnomennej rieky. V diaľke počuť hrmenie, spozornieme a sledujeme pohyb mrakov. Sme asi tak v polovičke cesty k miestu prebrodenia rieky. Vrátime sa, či pokračujeme? Po dohode pokračujeme ďalej. Onedlho nás zastihne búrka v otvorenej doline, plieska to zatiaľ do okolia. Mali by sme sa chytro niekde skryť. Kúsok pred nami by mal byť nejaký kostolík. Poďme k nemu, tam búrku prečkáme! Prídeme k nemu a je zamknutý. Mňa asi porazí. Pod odkapom sa už tisnú dvaja ľudia, pre nás miesto už nie je. Postavíme sa aspoň do závetria a modlíme sa, aby to sem niekde neuderilo. Po pol hoďke búrka odchádza a nám možno svitá na lepšie časy. Jeden z členov má zdravotné potiaže, preto po dohode v skupine sa rozhodne, že ďalej budeme pokračovať iba vo dvojici. Zvyšná dvojka sa vráti späť do Mestie.

Po ďalších 40-tich minútach prichádzame k miestu, kde na to, aby sme mohli pokračovať v ceste je potrebné prekročiť rieku. Most zmietla dravá voda ešte pred niekoľkými rokmi a nový stavať by bolo vraj zbytočné. Hladina vyzerá, že moc vysoká nie je. Na koni by sa to snáď aj dalo, len kde ho vziať? Žiadny problém, aj s týmto tu miestni podnikavci rátajú. Pár ich tam už čaká. A čakajú tu takto na turistov každý deň. Za 5 lari na osobu nás prevedú na koni na druhú stranu rieky. Tak už viete, prečo tu nestojí žiaden most? Ak si niekto myslí, že tých 5 lari ušetrí, tak ako jedna holka, čo to chcela prebrodiť, tak je na veľkom omyle. Rieka je hlboká a má dravý prúd. I tie „naše“ kone mali s tým veľký problém, stačí mierne pokĺznutie, resp. zakopnutie a nájdu vás až v Čiernom mori.

Najkritickejší bod celého tripu máme teda úspešne za sebou – prekročenie rieky. Bez tých koní a priaznivo vysokej hladiny to fakt možné nie je. Preto odporúčam vyraziť z Adishi čo najskôr, kým nezačne na ľadovec svietiť slnko. Z natopeného ľadu a snehu stúpa aj hladina rieky. Pokračujeme teda hore do sedla Chkhunderi (Čchunderi) vo výške 2 720 m n. m. Cestou sa musíme „prebrodiť“ húštinou, neskôr už stúpame zreteľným turistickým chodníkom, z ktorého je krásne vidieť celú dolinu Adischala a Adishi ľadovec. O necelé ďalšie dve hodiny sme hore v sedle. Sú takmer štyri hodiny popoludní, rozkladáme niečo malé pod zub a kocháme sa krásnymi výhľadmi na okolitú prírodu. Počasie sa celkom umúdrilo, po búrke už ani chýru, ani slychu. Pípne SMS-ka, v ktorej sa píše, že naši parťáci sú už v Mestii a mieria za oddychom do Batumi – do prímorského mesta.

Posilnení chačapuri a nejakou tou sušienkou schádzame dolu do doliny Khaldeschala. Cestou dolu stretneme partiu českých turistov, okrem nich za celý deň nikoho. Máme pred sebou posledné tri hodiny klesania do dedinky Iprari. Opäť nás obklopuje nádherná príroda, dolu pod nami je obrovský kaňon, ktorý po stáročia, či tisícročia vytvorila dravá rieka vytekajúca priamo spod ľadovca v závere doliny. Prechádzame malou usadlosťou Khalde, kde sa okrem jedného funkčného Guesthousu s krčmou nachádza pár polorozpadnutých domov.

Po siedmej hodine popoludní konečne prichádzame do dedinky Iprari. Uťahaní ako by sme išli pochod vďaky zájdeme hneď do prvého Guesthousu a pýtame sa na ubytko. Majú voľné. Za 50 lari na osobu dostaneme nocľah na jednu noc, možnosť sa riadne osprchovať, večeru a raňajky. Pri fľaške dobrého gruzínskeho vína ešte rozoberáme dnešné zážitky a odoberieme sa pekne spať. Pochopiteľne každý do svojej postele. 😀 Máme toho fakt dosť. Zajtra nás čaká posledný deň treku. Už teraz sa naň teším.

• Technické parametre:
  • obtiažnosť: stredne náročná
  • trasa: Adishi (2100 m) – brod (2270 m) – sedlo Čchunderi (2725 m) – Khalde (2050 m) – Iprari (1955 m)
  • celkové stúpanie: 784 m, celkové klesanie 932 m
  • dĺžka: 17,5 km
  • čas: 7 – 8 hod.
  • viac info tu.

7. deň – posledný a štvrtý deň prechodu z Mestie do Ushguli

Dnes nás čaká posledných, záverečných 12,5 km do Ushguli. Ak pôjde všetko podľa plánu, tak o nejakých 5 hodín by sme tam mali doraziť.

Ushguli je skupina štyroch horských dedín (Zhibiani, Chvibiani, Chazhashi, Murqmeli) v údolí pozdĺž horného toku rieky Enguri na úpätí Skhary (Šchary) – najvyššej hory Gruzínska. Niektoré budovy v týchto dedinkách sú ako súčasť Hornej Svaneti zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Zoskupenie dedín sa nachádza v nadmorskej výške 2090 až 2200 metrov a sú údajne najvyššie položenými obydliami v Európe. Je tu zriadená dokonca i škola.

trek Iprari – Ushguli

Naše prvé kroky vedú po chodníku cez dedinku Lalkhori do ďalšej malej dedinky Davberi, kde sa rieka Mushuri vlieva do dravej Patara Enguri. Tu je možnosť ísť buď po značenom turistickom chodníku cez lesík, alebo po ceste vedúcej priamo do Ushguli. Pôjdeme po ceste, kde nám budú robiť spoločnosť offroady vezúce turistov a rozbúrená ľadovcová rieka Enguri.

Ideme už nejakých 5 hodín, takmer bez zastavenia „nudnou“ cestou. Možno by fakt stálo zato ísť tou lesnou. Lenže na to bolo treba myslieť skôr, ešte v Davberi. Ktovie, možno by bola zaujímavejšia. Pred dvomi rokmi sme šli tiež touto nie moc záživnou cestou. Po chvíľke sa pred nami začínajú objavovať prvé domčeky s typickými strážnymi vežami. Áno, už vidím Ushguli! Ľubo dobehne ako prvý, ja chvíľku zaostávam.

Táááák, a sme tu! Po 4 dňoch, 60-tich kilometroch a 3100 nastúpaných výškových metroch naše telesné schránky dorazili do cieľa – do Ushguli. Sme vyškerení a šťastní, no zároveň aj trochu smutní, že táto štvordňová púť plná dobrodružstva končí.

Ďakujeme Bohu za počasie a Bohom hôr za to, že nás pustili na Kaukaz a nechali nás kochať sa krásou prírody, užívať si tie nádherné výhľady. Madloba Svaneti ! !

Poďme sa najesť, a niečo aj vypiť! Poďme to poriadne osláviť! Objednáme si Šašlik a Ojaxuri, k tomu opekané zemiaky, zeleninku a samozrejme pivoooooooo. Oslava však netrvala dlho a podvedome som už myslel na návrat.

Odvoz pre nás dvoch až do Mestie by vyšiel draho, preto sa spojíme s ďalšou skupinkou turistov a spolu v jednej maršrutke odchádzame do Mestie. Cesta do Mestie trvá v tej rozhrkanej maršrutke nekonečné 3 hodiny. Keby mám ľadvinový kameň, tak ho už asi pravdepodobne ani nemám, sám by zo mňa vypadol. Posledná hodinka vedie už po akej-takej asfaltke, ale od nemeckej diaľnice má ešte ďaleko, takže nadskakujeme a trasieme sa ďalej.

Okolo piatej prichádzame do Mestie a skúšame zohnať na zajtra maršrutku dolu do Batumi, kde by sme sa opäť mali stretnúť s našimi parťákmi. Neúspešne, najbližšia voľná je až na pozajtra. Ostaneme teda jeden neplánovaný deň navyše v Mestii. Večer prišla kvalitná búrka, ktorá to tu všetko bije hlava, nehlava.

• Technické parametre:
  • obtiažnosť: ľahká / stredná
  • trasa: Iprari (1955 m) – Davberi (1805 m) – Ushguli (2105 m)
  • celkové stúpanie: 837 m , celkové klesanie: 688 m
  • dĺžka: 12,5 km
  • čas: 5 hod.
  • viac info tu.

8. deň – voľný program v okolí Mestie

Zobúdzame sa do mrzutého a sychravého rána. Keďže tu dnes neplánovane zostávame, máme dve možnosti. Buď zostaneme na izbe relaxovať po náročnom prechode z Mestie do Ushguli, alebo sa pôjdeme ešte posledný krát niekam rozbiť a doraziť. Po krátkom uvažovaní zvíťazila tá druhá možnosť. Posledný krát si obujeme na uchodené nohy vibramy, na chrbát nahodíme batohy a davaj ho pozrieť Chaladi ľadovec. Áno ten, ktorý boli pred piatimi dňami pozrieť Sima a Mišo.

trek k Chaladi ľadovcu

Tak ako všetko v Mestii, tak aj táto túra začína v mestskom parčíku. Vydáme sa na SV, po hlavnej ulici cez most ponad rozbúrenú rieku Mestiachala. Naše kroky vedú popri letisku kráľovnej Tamar (Queen Tamar Airport) až na koniec Mestie, kde asfaltka strieda klasickú turistickú, kameňovú cestu.

Letisko Queen Tamar v Mestii je malé letisko, na ktorom pristávajú len „vrtuláky“ a to len pri dobrej viditeľnosti. Čiže meškajúci, alebo zrušený let nie je ničím výnimočný. Lieta sa sem z Tbilisi a Kutaisi.

Aj táto dolina sa za dva roky zmenila. Ťahajú v nej v obrovských rúrach vodovod. Spoločnosť nám nerobí nikto iný, iba stavebné stroje. Po 2,5 hodinách nudnej cesty, obzerajúc sa po zdevastovanej prírode ťažkými strojmi prichádzame k prvému nášmu check-pointu, k drevenému bufetíku pod skalou.

Po krátkej pauze prejdeme visutým mostom ponad dravú Mestiachalu a pokračujeme „tatranským“ chodníkom smerom k ľadovcu. A prečo tatranským? Pretože okolitá príroda a les mi veľmi pripomína naše Tatry. Neskôr chodník vedie tesne vedľa hučiacej masy vody, miestami sa až rieka vylieva na chodník.

O ďalšiu hodinku a pol sme dorazili k ľadovcu, teda k jeho začiatku. Či koncu? Ľadovec stále pracuje, odpadávajú z neho kusy ľadu a skaly padajú do dvojstupňovej rozbúrenej rieky vytekajúcej priamo spod neho. Podídeme bližšie, pozeráme sa mu priamo „do otvoru“. 😀 Neuveriteľné akou silou tá voda vyteká.

Dobre, dosť bolo rozkoše 😀 , poďme sa radšej najesť! Z poctivo vynesenej vody si uvaríme polievku a cestoviny. Ešte si posledný krát vychutnáme pohľad na ľadového obra a ideme späť do Mestie. Pri drevenom bufetíku stretneme s autom pána domáceho, u ktorého sme prespali prvé noci. Priviezol turistov. Vraj ide dolu naprázdno a či sa nechceme zviesť. Obojhlasne súhlasíme. Napriek katastrofálnej predpovedi počasia sa dnešná túra k Chaladi ľadovcu vydarila. V polke túry sa nám pekne vyčasilo a vyšlo slniečko.

• Technické parametre:
  • obtiažnosť: ľahká / stredná
  • trasa: Mesia námestie – Chaladi ľadovec – Mestia námestie
  • prevýšenie: 520 m, celkové stúpanie: 610 m, celkové klesanie 610m
  • dĺžka: 23 km (tam aj späť)
  • čas: 7 – 8 hod.
  • viac info tu.

So Svaneti sa lúčime tradičným jedlom a svanetskou ľudovou muzikou. Bolo tu naozaj krásne, až mi je naozaj ľúto sa z tadiaľto odísť preč.

https://www.facebook.com/CestujemTrekujem/videos/1810515502361924/

Čas je ale neúprosný, a my musíme ísť ďalej. Naši parťáci v Batumi a Čierne more na nás už čakajú. Tak ešte raz, Madloba Svaneti !! A niekedy raz nabudúce!!

Tip pre Vás: Maršrutky z Mestie do Batumi odchádzajú v letných mesiacoch z provizórnej stanice v blízkosti mestského parku medzi 7. a 8. hodinou ráno. Cesta trvá približne 6 hodín a cena je 30 lari.

9. – 11. deň – Batumi

Ráno o trištvrte na osem nasadáme v Mestii do maršrutky, o ďalších 15 minút šofér zaradí jednotku a vyrážame smer Batumi. S kľukatou cestou sa šofér príliš nemazná, serpentíny reže s milimetrovou presnosťou. Vidieť, že to tu dokonale pozná. Cestou dolu obdivujeme okolitú zelenú prírodu. Po vyše šiestich hodinách vystupujeme v centre Batumi, pri dolnej stanici lanovky vedúcej na kopec nad mestom. Po náročných dňoch sme si sem prišli oddýchnuť a načerpať stratenú energiu.

Batumi, gruzínsky Dubaj ako ho volám ja, je letovisko na pobreží Čierneho mora. V poslednej dobe tu vyrástlo mnoho (luxusných) hotelov, skvalitnili sa služby, rozšírila pláž, pribudli nové atrakcie pre turistov. Proste dovolenková destinácia ako lusk za pár peňazí. V blízkosti mesta sa nachádza aj medzinárodné letisko, no zatiaľ naň z okolia Slovenska nič nelieta.

Posledný, jedenásty deň sa chýli ku koncu, žeravá guľa sa ponára pomaly do Čierneho mora a naše 11 dňové dobrodružstvo sa práve stáva minulosťou. Plní nezabudnuteľných zážitkov odchádzame na letisko do Kutaisi. Ach, až mi je ľúto odísť. 🙁 Zvolaním Gamardžobat Sakartvelo sa rozlúčime s týmto malým kúskom raja na Zemi a nasadneme do lietadla smer poľské Katovice.

• Tip pre Vás:
  • Z Batumi do Kutaisi na letisko premáva súkromný transfér bus spoločnosti GeorgianBus, ktorý je synchronizovaný podľa príletov a odletov. Cesta trvá približne 2 hodiny a cena je 15 lari. Viac info na stránke dopravcu tu.
  • Maršrutky z Batumi do Kutaisi (mesto, nie letisko) odchádzajú zo starej autobusovej stanice raz za hodinu, od 8 do 22 hod. Cesta trvá približne 2 hodiny a cena je 10 lari.

---

Čo dodať na záver?

Gruzínsko je nádherná krajina, ktorá rozhodne má čo ponúknuť. Či už sú to nádherné vysoké štíty Kaukazu, bohatá história, vinohradnícke regióny, more, moderné letovisko v Batumi, ale aj milí ľudia. Každý si tu nájde to svoje.

Naozaj ďakujeme Bohu za počasie počas trekov a taktiež Bohom hôr za to, že nás pustili na Kaukaz a nechali nás kochať sa krásou prírody. Je to skutočne skvelý pocit ukázať niekomu novému pekné miesta a sám si pospomínať, aké to tu bolo pred dvomi rokmi. Odporúčam to každému. Zoberte svojich kamarátov, rodinu na pekné miesta, ktoré ste navštívili a ktoré naopak oni nevideli. Vysmiate a šťastné tváre budú pre Vás tou najväčšou odmenou. Skúste to aj Vy! 🙂

Choďte si užiť Gruzínsko ešte dnes také aké je, autentické, bez zahraničných developerov, bez supermarketov, bez všade prítomných billboardov, kde dohodnuté slovo je viac ako slovo Božie!

Na záver ešte pripájam Ľubošov video sumár. 🙂 …. enjoy 🙂

---

Fotogaléria

---

Ak sa Vám tento článok páčil, pokojne ho odmeňte lajkom. Bude mi potešením, ak Vám tento článok v niečom poradil alebo aj pomohol. 🙂

Ak poznáte niekoho, komu by tento článok tiež pomohol, tak ho pokojne zdieľajte na Facebooku. Alebo mu ho aspoň pošlite do správy. 🙂

Ďakujem ! 🙂

---

Všetky fotky použité v tomto článku som zhotovil ja. V prípade, že fotka nie je moja, je pri nej uvedený zdroj. Osoby na fotkách súhlasili so zverejnením. 

Ak by ste chceli hocičo doplniť, poopraviť, spýtať sa, proste vyjadriť svoj názor, pokojne pridajte svoj komentár nižšie, alebo mi napíšte e-mail na info@cestujemtrekujem.com. 

---

‼ PS: Článok si pre istotu uložte do záložiek, lebo nikdy neviete, kedy ho opäť budete potrebovať. 😉 ‼

---