Gruzínsko,  Kaukaz,  Kazbegi,  Trekovanie

Expedícia Kazbek, alebo aj o tom, ako som zdolal svoju prvú päťtisícovku

Myšlienka výstupu na Kazbek vznikla niekedy vo februári na zimnom kurze VHT (vysokohorská turistika), kde Bajo (vedúci kurzu) spomenul, že cez leto by si chcel splniť svoj sen a vystúpiť na 5033 metrov vysokú gruzínsku horu. V Gruzínsku som bol tri krát a táto päťtisícovka ma dosť lákala. Nesmelo som prišiel k nemu a spýtal sa, že či ma zoberie do svojho už štvorčlenného tímu. Viem, že v tejto expedícii budem nováčikom, ale človek niekde začať musí. Na oplátku im ponúkam znalosti o tejto pre mňa výnimočnej krajine. Slovo dalo slovo a na zoznam si pripísal piate, moje meno.


Kazbek je vyhasnutá sopka, ktorá sa týči nad mestom Stepantsminda (Kazbegi) v Gruzínsku v pohorí Kaukaz, blízko hraníc so Severným Osetskom. So svojou výškou 5033 metrov je to tretia najvyššia hora Gruzínska a siedma najvyššia Kaukazu. Miestni ju nazývajú Mkinvari, čo znamená Ľadovec, alebo Ľadová hora, kvôli zaľadneniu. Kazbek bol vraj miestom, kde bol Prometeus prikovaný ku skale.



V článku nájdeš:

  • Praktické info, ktoré je dobré vedieť pred cestou do Gruzínska
  • Zápisky z môjho denníka počas všetkých 14 dní strávených v Gruzínsku
  • Ako prebiehal náš výstup na Kazbek deň po dni + GPS logy
  • Užitočné poznatky z treku

Praktické info na začiatok:

  • Treba do Gruzínska pas? – nie, stačí občiansky preukaz, ale môže byť aj pas. Cestovný doklad musí byť platný počas pobytu v krajine. Občania členských krajín EÚ môžu v Gruzínsku zostať bez víz jeden plný rok. 
  • Majú rovnaké časové pásmo ako my? – nie, je tam o +3 hodiny viac; v lete o +2 hodiny, (nemajú letný čas)
  • Majú rovnaké písmo ako my? – nie, používajú zvláštny a unikátny typ písma – typické pre kaukazké krajiny (Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan). Takže pokiaľ niečo nie je napísané v latinke, tak si nič neprečítate a máte jednoducho smolu. Netreba však zúfať, v turistických mestách sú niektoré názvy aj v našej latinke, takže pohoda. 
  • Je v Gruzínsku draho? – nie, je tam lacnejšie ako u nás. Nech je cena už akákoľvek, vždy zjednávajte (teda možno okrem reštaurácií a hotelov). Taxíky, maršrutkárov, cenu za ubytovanie, na tržnici, na ulici, vždy sa dá nejako dohodnúť.
  • Platí sa v Gruzínsku eurami? – nie, oficiálnou menou je gruzínske lari (GEL), ktoré sa delí na 100 tetri; aktuálny kurz tu.
  • Mám si ešte doma zameniť peniaze? – nie, doma lari nezoženiete
  • Kde zoženiem gruzínske lari? – peniaze sa dajú zmeniť v zmenárňach, prípadne vo väčších mestách použiť bankomat (bankomat sa určite nachádza aj v Stepantsminde)
  • Ako je to v Gruzínsku s dopravou? – linkových autobusov jazdí málo. Preto sa po krajine prepravuje hlavne tzv. maršrutkami, čo sú vlastne minibusy, shuttle busy, ktoré vás zoberú z miesta A do miesta B.
  • Dohovorím sa v Gruzínsku po anglicky? – áno; v bývalej sovietskej republike sa už ako tak dá dohovoriť aj po anglicky, no ruština stále prevláda, hlavne u staršej a strednej generácie.
  • Dá sa zostať on-line aj mimo EÚ? – áno, na letisku sa dajú kúpiť turistické SIM karty


Legenda hovorí, že keď Boh stvoril zemeguľu, nadelil každej národnosti nejaký kus zeme. Pre seba si nechal taký maličký, ale zato najkrajší kúsok. Zrovna v tom čase Gruzínci popíjali svoje víno. Ráno, keď sa zobudili, zistili, že oni vlastne stále nemajú svoj kúsok Zeme a tak šli za Bohom si niečo popýtať. Tomu už nič viac nezostalo, tak im venoval svoj najkrajší kúsok. Tak vraj vzniklo GRUZÍNSKO, malý kúsok raja na tejto Zemi!


1. deň – cestovanie (Praha – Tbilisi – Stepantsminda)

Letíme z Prahy do hlavného mesta Gruzínska, do Tbilisi. Na check-ine sme skoro poslední, ja neviem, kde sme sa toľko flákali. Let je pokojný, bez nejakých väčších turbulencií. Cestou premýšľam o tom, čo nás na Kaukaze čaká, aké bude počasie, aký bude výstup, v hlave si preberám rôzne varianty výstupu. Z okna lietadla pozorujem meniacu sa krajinu, rumunské Karpaty, Čierne more je zahalené v hustej oblačnosti, akoby poliate mliekom.

Po necelých štyroch hodinách, presne o 15:45 miestneho času pristávame na letisku v Tbilisi. Na pasovej kontrole ukážeme iba občianske preukazy, berieme naše 20 kilové batohy z pásu. Vo výstupnej hale nás už čaká Vachtang, náš šofér, ktorý nás odvezie do Stepantsmindy. Vachtang je super chlap, rozpráva nám príhody, vtipkuje, bez požiadania nám zastaví pri pekných miestach.

Postupne zastavujeme pri mozaike „Družba národa“, ďalej pri veľmi peknom sírnom vodopáde v blízkosti sedla Jvari Pass a napokon sme zastavili na sútoku dvoch riek – biela Aragvi a čierna Aragvi.

Do Stepantsmindy prichádzame už za tmy a bez plynových kempových kartuší, info-centrum je už zatvorené. Náš plán prespať prvú noc pri kláštore Tsminda Sameba teda padol (nie je na čom variť). Zatiaľ tu nemáme kde spať. Toho sa hneď chytí Vachtang a už aj volá Archilimu, ktorý nám vybaví ubytko u jeho známych. Gruzínci sú super ľudia, vždy sa snažia pomôcť. Ešte sa dohodneme na cene – 25 lari na noc/osobu, v cene máme ubytko a obed, resp. večeru.

2. deň – Stepantsminda

Ranný pohľad na náš cieľ nás nabíja pozitívnou energiou. V info-centre kúpime plynové kartuše, v potravinách zase nejaké to jedlo na výstup. Ale čo to, čo to? Nejako sa nám zaťahuje, počasie sa mení k horšiemu, obloha mení farbu na plechovo šedú. Pozeráme na nete počasie a veru nevyzerá to moc dobre. Dnes už hore nepôjdeme, poprechádzame sa po Stepantsminde a trošku zrelaxujeme. Celé poobedie nás sprevádzajú prehánky, večer prišla dokonca aj búrka. Ako sa vraví, ráno je múdrejšie večera. Snáď sa do zajtra počasie umúdri a my pôjdeme hore.

Stepantsminda (v minulosti Kazbegi) je mesto na severe Gruzínska v kraji Mccheta-Mtianeti a administratívnym centrom okresu Kazbegi. Leží v nadmorskej výške 1750 m, v údolí rieky Terek na úpätí ľadvca neďaleko hory Kazbek vo Veľkom Kaukaze. Mestečkom prechádza Gruzínska vojenská cesta spájajúca Gruzínsko s Ruskom.

3. deň – voľný program v okolí Stepantsmindy

Tak ako nás včerajší ranný pohľad z okna na Kazbek nabíjal energiou, dnes je to presne opačne. Kazbek je schovaný niekde v plechovej oblohe, z ktorej navyše padá dážď. Taký ten neprestávajúci jesenný dážď, kedy nehodno ani psa von vyhnať. Viete si predstaviť naše tváre, keď vieme, že ani dnes výstup nezačneme. Postupovať v daždi sa nám veľmi nechce, keď vieme, že hore do BC (Base Camp) je to s ťažkými batohmi na 2 dni. Dalo by sa to urobiť aj za deň, ale načo sa náhliť, zatiaľ nie je dôvod. Počkáme preto ďalší deň dolu na lepšie počasie.

Okolo obeda sa počasie trošku umúdrilo, ale naozaj iba o trošku, vládne prehánkové počasie. Na výstup hore to ešte stále nie je. Ideme sa prejsť ku Kostolu Najsvätejšej Trojice (Tsminda Sameba) v Gergeti a obzrieť výstupovú trasu aspoň po prvé sedlo Arsha, resp. Sabertse (2940 m) a urobiť niečo pre aklimatizačku.

Tsminda Sameba alebo Kostol Najsvätejšej Trojice v Gergeti je komplex gruzínsko-pravoslávnych kostolov postavený v 14. storočí na náhornej plošine v blízkosti mestečka Stepantsminda. Izolovaná poloha komplexu obklopeného mohutnými štítmi Kaukazu z neho urobila jeden zo symbolov Gruzínska. (Ku kostolíku sa dá dostať buď pešo po turistickej značke, alebo autom po novo vybudovanej asfaltovej ceste).

Trek Stepantsminda – kostolík Tsminda Sameba – sedlo Arsha (Sabertse) a späť

Spočiatku stúpame po asfaltke, neskôr zahneme na turistický značený chodník vedúci ku kostolíku. Cesta hore je na výhľady aj kvôli oblačnosti dosť skúpa. Po asi dvoch hodinách prichádzame ku kostolíku, nezdržujeme sa a pokračujeme do prudkého svahu rovno hore za nosom. Hore na kopčeku sme odmenený výhľadom na kostolík, ale celú tú krasotu zabíja sychravé počasie s mrholením. Oblačnosť sa prelieva z jednej strany na druhú.

Pokračujeme ďalej traverzom popod bočný hrebeň, po vyšliapanom chodníku, až sa zastavíme niekde vo výške okolo 2600 m. Vidíme, že chodník je mierne naklonený, tých zvyšných 350 výškových metrov by malo ísť už viac menej v pohode. Navyše je aj dosť hodín a treba myslieť na návrat. Cestou späť sa ešte zastavíme pri kostolíku.

  • GPS trasu aj s pár fotkami nájdeš tu.

Večer nám pani domáca pripravila chutnú večeru, pri ktorej preberáme možnosti výstupu, opäť čumíme do mobilov a pozeráme predpoveď počasia. Stále to nevyzerá ružovo. Bajo ako vedúci výpravy hovorí, „OK, pobaľme sa tak, akoby sme mali ísť zajtra hore a ráno sa uvidí“. Opäť a zas a znova sa spustil dážď a búrka do toho.

4. deň – Stepantsminda (čakáme na počasie)

Ráno opäť kontrola predpovede počasia. Stále tá istá pesnička – nepríjemná oblačnosť niekde medzi 2000 m – 3500 m. To je presne tá vrstva, v ktorej pôjdeme 2 dni (najprv do táboriska v 3000 m, potom do Base Campu v 3650 m). Vedúci rozhodol – pôjdeme zajtra! Lepšie šľapať vo vlhkosti a daždi jeden deň ako dva. Už nám to tu dolu lezie na nervy, už nás ani karty nebavia, ani čača už nie je taká dobrá ako prvé dni, ale zato vínko je zo dňa na deň lepšie a lepšie 😀 .

5. deň – vyrážame hore – konečne !

Budík mám nastavený na šiestu, niečo poraňajkujeme, pobalím ešte posledné veci do batohu a môže sa vyraziť. O ôsmej pre nás príde Archili, ktorý nás za 50 lari vyvezie autom ku kostolíku odkiaľ začneme ukrajovať prvé metre smerom nahor. Pani domácej poďakujeme za pohostenie a nocľah, na rozlúčku jej zamávame. Ona nám zase poslala požehnanie na šťastnú cestu. Pre mňa veľmi silný okamih.

Trek kostolík Tsminda Sameba – sedlo Arsha (Sabertse) – táborisko C1 (Sabertse camp)

Hneď od kostolíka nás čaká prvé výživné stúpanie. S tými 30 kilogramovými batohmi je to vcelku záhul, ale dávame to s prehľadom, veď sme ešte len na začiatku. Pokračujeme ďalej traverzom popod bočný hrebeň, po vyšliapanom chodníku. Po cca 3 hodinách pozvoľného stúpania trávnatým terénom sa zdá, že sedlo Arsha je na dosah, ale opak je pravdou. Sme v akomsi prvom sedielku, sedlo Arsha je ešte ďalej. O ďalšiu pol hoďku sme už v spomínanom sedle Arsha vo výške 2950 m. V sedle odbáčame vľavo a po vrstevnici smerujeme k prvému táborisku. Niet sa kam ponáhľať, počasie nám dnes praje a aj preto po 4,5 hodinách chôdze s ťažkými batohmi prichádzame do prvého táboriska na treku. V táborisku je miesto pre niekoľko stanov, tečúca voda a dokonca aj chata, čiže ideálne miesto na zakempovanie.

  • GPS trasu aj s pár fotkami nájdeš tu.

S turistickou chatou (Alti Hut) sme ani nerátali. Od miestnych sme sa dozvedeli, že bola postavená iba nedávno, počas minulého roka. Zatiaľ sa tam nedá prespať, dokonca tam ani nevarili, ale aspoň mali plechovkové pivo teplý čaj, či kávu. Od budúcej sezóny to tam vraj plánujú spustiť už naplno, ale nespoliehal by som sa veľmi nato.

V táborisku rozložíme stany, niečo zjeme a neskôr v rámci aklimatizačky ideme omrknúť len tak „na ľahko“ nástup k ľadovcu, po ktorom pôjdeme zajtra. Výstupovka ku hrane ľadovca nevyzerá zle, je to schodné, teda až na pár úsekov, kde treba prejsť cez ľadovcové potôčiky. Ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť.

Počasie bolo dnes priaznivé, spoza mráčikov vykúkalo aj slnko. Po tých upršaných dňoch je to naozaj vítaná zmena. Som zvedavý ako sa mi bude spať, pretože v trojke (3000 m) som ešte nespal. Vraj takýto míľnik treba zapiť. Nuž teda nedbám. Pripijeme na moju prvú trojku a na šťastný návrat. 😀

6. deň – z C1 na meteostanicu

Nebyť v noci dažďa, na ktorý som sa samozrejme zobudil, tak ani neviem, že som spal vo výške 3000 m. Spalo sa mi naozaj dobre. Okolo ôsmej vstávame do dažďa a totálneho mlieka. Po hoďke dážď utíchol, niečo zjeme a uvidíme, čo ďalej. Oblačnosť stúpa hore, slnko sa derie cez mračná, vysušíme stany a na pravé poludnie pokračujeme hore na meteostanicu, kde sa nachádza Base Camp.

Trek táborisko C1 (Sabertse camp) – metostanica Bethlemi Hut (Base Camp pod Kazbekom)

Kúsok nad táboriskom sa trávnatý porast stráca a strieda ho kamenistý terén. Po pravej strane sledujeme hlboký kaňon (ľadovcová moréna), ktorý vymyl ľadovec, neskôr prechádzame popri hučiacom vodopáde. Po 1,5 hodine prichádzame ku hrane ľadovca Gergeti (3250 m). Uvažujeme, či sa naviažeme, alebo nie. Ale keď vidíme, ako po ľadovci ľudia schádzajú a vystupujú len tak v teniskách, resp. vibramách bez mačiek, upustíme od tejto myšlienky.

Na ľadovci začínam cítiť výšku (rýchlejšie sa zadýchavam), preto aj postup hore je pomalší. Ide sa po starom tvrdom ľadovci, po ktorom dokonca chodia kone s batožinami na ich chrbtoch. Celý ľadovcový úsek prejdeme bez lana, avšak s mačkami. Pri konci treba preskočiť jeden úsek, ktorý vymyla voda. Po hoďke a pol máme ľadovec bez nejakých väčších zastávok za sebou, čaká nás záverečný výšvih k meteostanici.

Hore od ľadovca po meteostanicu sa ide po riadnom suťovisku. Miestami je to trošku aj trápenie, keďže to pod nohami dosť uteká. Po hodine menšieho trápenia s batohmi, dýchaním a suťoviskom sme konečne hore na bývalej sovietskej meteostanici vo výške 3650 m nazývanej tiež Bethlemi Hut. V jej okolí je už rozložených niekoľko stanov. Je tu dosť narváno. Dúfam, že nejaké to miesto pre nás ešte zostalo. Nikde žiadna zeleň, stanuje sa tu na kameňoch.

  • GPS trasu aj s pár fotkami nájdeš tu.

Bethlemi Hut sa nachádza sa vo výške 3653 m a je najvyššie položenou budovou v Gruzínsku. Pôvodne bola postavená z dreva v roku 1933 ako prístrešok pre horolezcov. Pomenovaná bola po Simonovi Japaridze, ktorý sa stratil niekde pod Tetnuldi v roku 1929. V roku 1941 drevená budova nahradila kamennú a slúžila ako horolezecká útulňa/chata a meteorologická stanica. V roku 1998 bola premenovaná na Bethlemi Hut.

Aha, tam je nejaký menší plácek na môj stan, idem tam. Rozmery by aj sedeli, a čo je dôležité, je tu aj trošku hliny pre lepšie kotvenie. Vybaľujem a staviam stan práve tu, vylepšujem ochrannú stenu proti vetru, zakladám kotvenie, ktoré pre istotu ešte zaťažím ťažkými balvanmi. Celé mi to zaberie ďalšiu hodinu. Bajo s Peťom našli miesto obďaleč, Ľudvo s Palošom o niečo ďalej. Uvarím polievku, nejaký ten šrot (ovsená kaša), chvíľku ešte všetci piati podebatíme. Idem spať ako prvý, som dosť unavený.

7. deň – aklimatizačný deň pod Kazbekom

Dnes sa nie je naozaj kam ponáhľať, je dostatok času si ráno aj trošku povegetiť. O jedenástej máme zraz pred stanicou, pôjdeme omrknúť terén smerom hore, čím opäť urobíme niečo pre ďalšiu aklimatizáciu. Uvidíme pokiaľ nás výška pustí, plán je dostať sa aspoň po hranu ľadovca vo výške 4100 m. Počasie je dobré – polooblačno s teplotou do 10°C.

Trek Bethlemi Hut pod (ďalšiu) hranu Ľadovca Gergeti a späť

Od meteostanice sa ide kúsok klesajúcim traverzom, po chvíľke sa značne rosypaný chodník začína dvíhať, neskôr sa už ide vcelku fajn. Stále si však treba dávať pozor, pretože sa ide po jednej obrovskej halde kamenia, ktorá miestami vie pekne uhnúť. Po 45 minútach prídeme k nevýraznému vrcholku s bielym krížom vo výške 3820 m.

Ďalej mierne do kopca po suťovej planine, kde míňame ďalšie miesta pre stany (3840 m) cez ľadovcový splaz až k takému ťažko popísatelnému úseku. Je to taký labyrint trhlín ľadovca zasypaného suťou, sopečným pieskom a bahnom. Cesta sa tu pravdepodobne mení každý rok. Podľa mužíkov vyzerá, že sa chodník stáča doľava. Je to tu naozaj dosť mätúce, pretože nejakí mužíci sa nachádzajú aj vpravo, po ktorých sa vydala nejaká skupinka a musela sa vrátiť kvôli trhline, ktorá sa nedala prekonať. Vľavo vidíme viacej ľudí, ideme preto tadiaľ.

Neskôr prídeme až pod stenu Khmaura, ktorá neustále zo seba zhadzuje kamene. Dosť intenzívne je to hlavne v poobedňajších hodinách, kedy na stenu svieti slnko. Ešte pred týmto miestom preto odporúčam nasadiť si prilbu, pretože niekedy útrusky dopadnú aj na turistický chodník a to už nemusí byť až taká sranda. Chodník pokračuje ďalej cez rôzne úskalia ako zvažujúci sa terén, malé snehové (ľadovcové) polia s trhlinami okolo až k nástupu po riadny veľký ľadovec vo výške asi 4100 m.

Ďalej nejdeme, vidíme do diaľky, kde už vsetci chodia na mačkách a naviazaní na lane. Stále treba byť v strehu, ešte stále sme pod stenou Khmaura, ktorá zo seba striasa kamene takmer bez prestávky. Dosť tu fučí a tak sa dlho nezdržíme a otáčame kormidlo späť k meteostanici. Celé sme to mali na nejakých 5 hodín (tam aj späť).

  • GPS trasu dnešného dňa aj s pár fotkami nájdeš tu.

8. deň – voľný deň v Base Campe

Ráno vidím ako sú všetky stany namrznuté, takže v noci nám aj trošku prituhlo. Tak už viem, prečo som sa v noci tak často budil na akýsi chlad. Na dnes máme na pláne voľný oddychový deň. Ideálny čas na regeneráciu, oddych, čítanie, dolaďovanie výstroje, či aklimatizáciu vo výške nad 3500 m. Počasie dnes teda nič moc – hmla, vietor, teplota 5°C, no pocitovka je tak okolo nuly.

Zajtra by sme chceli ísť na vrchol, ale ak bude takto hnusne, tak veru neviem, neviem. Podľa Poliakov, ktorí tu majú akúsi vlastnú meteo základňu to vyzerá na zajtra na pekné počasie. V každom prípade sa večer zbalíme tak, aby sme ráno boli „ready to go“. Riskneme to zajtra, v prípade nepriaznivého počasia sa otočíme a skúsime šťastie o deň neskôr.

9. deň – pokus o výstup na vrchol

O tretej ráno zvoní budík, je ešte hlboká noc. Ťažko sa mi veru vstáva do toho chladu, opäť mrzne, stan je opäť ako z krepového papiera. Na jasnej oblohe možno sledovať nespočetné množstvo hviezd, mliečnu dráhu. Žiaden svetelný smog. Všade ticho a tma. Je totálne bezvetrie.

Je presne 4:00 a my s čelovkami na hlavách s pokorou v duši opúšťame Base Camp so zámerom vystúpiť na vrchol siedmej najvyššej hory Kaukazu. Kráčame v tichosti, každý so svojimi myšlienkami sústreďujúcimi sa len na to jedno. Počuť iba klopanie paličiek o kamene.

To, že sme si 2 dni dozadu overili terén, ešte nič neznamenalo. Po tme iba s čelovkou na hlave je to všetko iné. Áno, zišli sme aj z chodníka, ale pomocou GPS sme ho opäť našli. Po hoďke vidno na obzore prvé svetlo, začína sa brieždiť. Začína to byť už o niečo veselšie. Cestou hore stretávame 2 skupinky, ktoré to už otočili. Ich guidi vravia, že ich skupinka je dosť pomalá, kondične sú na tom dosť zle, tak to s nimi pre istotu otočili. Príliš sa nezdržujeme a po dvoch hodinách, už za svetla, prichádzame k hrane Ľadovca Gergeti, kde si obúvame mačky a naväzujeme sa na jedno lano. Neviem, čo nám to toľko trvá, ale zabili sme tu v tomto chlade peknú hodinku. Peťo Š. bol určený ako líder s konštantným pomalším tempom, ďalej pôjde Paloško, ja, Ľudvo a nakoniec Bajo ako vedúci výpravy.

Trek od hrany Ľadovca Gergeti (4100 m) na vrchol (5033 m)

V ľadovci je niekoľko trhlín, ktoré treba preskakovať. V rámci možností sa ponáhľame odtiaľto preč. Predsalen, nikto z nás nechce skončiť v nejakej trhline a posledné čo chceme, je riešiť nejakú záchranu. Po pol hoďke je táto časť chvalabohu už za nami. Na plato vo výške 4450 m nám to od nástupu na ľadovec trvá necelé dve hoďky.

Od teraz pôjdeme už len po slnečnej strane. Cesta sa tu stáča viac vpravo s výraznejším stúpaním, ďalej traverzom popod západný vrchol Kazbeku, následne ešte prudším stúpaním až do sedla medzi hlavným a západným vrcholom. Do sedla nachádzajúceho sa vo výške 4885 m nám to aj s prestávkami (predsa len sa tu už ťažšie dýcha) trvá ďalšie 3 hodiny.

Zo sedla medzi vrcholmi je to na hlavný vrchol už len „kúsok“. Treba však prekonať záverečných 150 výškových metrov a ide sa po 45° ľadovej streche. Ide o naozaj dosť tvrdý ľad, do ktorého majú aj mačky problém sa poriadne zahryznúť. Výstupovka nie je nijako značená, je tam iba nejakým spôsobom „vychodená“ a rozoznateľná cestička. Teplota s nastúpanými výškovými metrami klesá a prsty na nohách si takmer necítim.

Hore pôjdeme bez lana avšak s cepínom v ruke. V tomto úseku je už naozaj zodpovedný každý sám za seba. Jeden chybný krok a letí dolu. Postup hore si vyžaduje maximálnu opatrnosť a ostražitosť. Zo sedla nám to na vrchol trvalo ďalších 45 minút.

29. júla 2019 na pravé poludnie miestneho času sme všetci piati vystúpili na Kazbek (5033 m), tretiu najvyššiu horu Gruzínska a siedmu najvyššiu Kaukazu. Sú to neopísateľné pocity.

… na vrchole hory Kazbek (5 033 m)

Prvenstvo v našej skupine patrilo Peťovi Šiškovi, ktorý si naozaj zaslúžil byť prvý za príkladné tempovanie a vedenie skupiny na lane. Hneď za ním som vyšiel na vrchol ja. S Peťom sme si hneď padli do náručia a rozplakali sa ako malí chlapci. Bolo to naozaj veľmi emotívne. Po chvíľke sa objavili ďalší – Paloško, Ľudvo a Bajo. Nikde nikoho, iba my piati. Celý vrchol patril v tej chvíli iba nám. Je slnečno, ale aj dosť veterno.

Mám dojem akoby mi pod nohami zrazu ležal celý svet. V diaľke pozorujeme Elbrus (5642 m) – najvyššiu horu nielen Kaukazu, ale aj Európy, Dych-Tau (5205 m), druhú najvyššiu horu Kaukazu / Európy. Ďalej možno vidieť Šcharu (5193 m), ktorá sa vypína nad Ushguli vo Svaneti, a mnoho ďalších kopcov a vrcholov.

… späť do Base Campu

Chvíľu sa poradujeme, pofotíme a už myslíme na návrat nielen do sedla, ale aj späť do BC. Ten nie je o nič jednoduchší ako výstup. Veľa nešťastí na horách sa stalo práve pri zostupoch z kopcov, preto si treba dávať ešte väčší pozor ako smerom hore.

V sedle padol návrh, aby sme skúsili aj jeho suseda. Vyberieme sa teda opačnou stranou a po pol hodine mávame hlavnému vrcholu zo Západného Kazbeku vo výške 4905 m. V sedle dáme malú pauzičku a po tej istej ceste ako hore sa vraciame späť do BC. Žiadny nejaký okruh, na to treba zabudnúť. Tak ako hore, tak aj dolu. Do BC prichádzame okolo pol šiestej večer unavení, ale šťastní, že sa to dnes podarilo. Večer to pri pravom slovenskom Tatranskom čaji a sušených, ale aj tekutých slivkách trošku oslávime. 😀 (Ďakujeme Peťovi za to prekvapko 🙂 )

  • GPS trasu výstupového dňa aj s pár fotkami nájdeš tu.

10. deň – zostup do táboriska C1

Nad ránom sa spustil taký fučák, až som myslel, že ma odfúkne aj so stanom. V nárazoch to mohlo byť pokojne aj okolo 80 km/h. Dnes to mal byť ďalší oddychový deň v BC, prípadne výstup ku kaplnke nad meteostanicou (3850 m). Toto oželieme, nemá to cenu v tom vetre niečo vymýšľať. Poobede pobalíme a pôjdeme nižšie do táboriska C1 (Sabertse camp). Zostupovka je taká istá ako výstupovka, takže opäť po tej istej trase dolu. Večer je v kempe takmer bezvetrie a úplne jasno, ideálne podmienky na sledovanie hviezd. Aha, Veľký voz a priamo nad Kazbekom. Wau, čistá nádhera.

  • GPS trasu aj s pár fotkami nájdeš tu.

11. deň – zostup z táboriska C1 ku kostolíku Tsminda Sameba a do Stepantsmindy

Okolo tretej nad ránom sa prebudím na obrovský rachot. Čo sa to tu do pekla deje? Búrka. Po jasnej noci zrazu prišla búrka. Je síce ďalej, ale nie je to naozaj nič príjemné, keď ste na otvorenom priestranstve v strede vysokých hôr. Je tu ale 30 stanov a keď to sem náhodou šľahne, tak je asi po nás. Áno, aj takáto počasie ponúka Kaukaz, každú chvíľu iné.

Po rannej búrka nás zdá sa čaká pekný slnečný deň. Vysušíme stany a pokračujeme nižšie do sedla Arsha, opäť po tej istej ceste ako hore. V sedle to stáčame doľava. Ku kostolíku pôjdeme po hrebeni, čiže inou trasou ako hore. Nie je sa kam ponáhľať, počasie je skvelé, nálada výborná. Cestou nazberáme huby, bude z toho dobrá večera. Ku kostolíku nás príde vyzdvihnúť Archili a odvezie nás späť k „bábuške“ domov.

  • GPS trasu aj s pár fotkami nájdeš tu.

12. deň – Stepantsminda – voľný deň

13. deň – každý svojím smerom – odjazd do Tbilisi, resp. Kutaisi

Ráno sa s „bábuškou“ rozlúčime, poďakujeme za pohostenie a strechu nad hlavou. Čas je neúprosný, je načase ísť. Tak ako to tu celé začalo, tak to tu aj končí – dažďom. O deviatej sa na aute zabuchnú dvere, odchádzame do Tbilisi. Chalani na letisko a ja na stanicu Didube, odkiaľ odchádzajú maršrutky do Kutaisi (7GEL). Cesta do Kutaisi trvá neuveriteľných 4,5 hodiny.

Kutaisi

Mám sa tu stretnúť Peťkou a Miňom, ktorí za posledný týždeň prebrázdili Gruzínsko hore-dolu. Pokiaľ ich maršrutka dorazí, ja si pôjdem pozrieť známe miesta ako trhovisko, námestie, či Katedrálu Bagrati. V Kutaisi som už tretí krát, tak presne viem, kde, čo a ako.

Kutaisi je druhé najväčšie mesto Gruzínska, kde žije približne 200 tisíc obyvateľov. Leží v západnom regióne Imeretia asi 220 km západne od Tbilisi na rieke Rioni. Archeologické výskumy dokazujú, že mesto fungovalo aspoň od 2. tisícročia p.n.l. ako hlavné mesto Kolchidského kráľovstva. Pred vyhlásením nezávislosti Gruzínska v roku 1991 bolo Kutaisi jedným z najvýznamnejších priemyselných centier republiky. Dnes sú už podniky dávno skrachované a ľudia musia hľadať prácu v zahraničí.

Okolo desiatej večer dorazia moji noví kamoši, ktorých vidím dnes naozaj prvý krát. Zájdeme do reštiky na večeru, kde kecáme a kecáme o zážitkoch a všeličom možnom. Neskôr sa presunieme na ubytko, kde pri dobrom gruzínskom vínku (ako inak) pokračujeme do tretej rána. Človeku sa až nechce ísť spať.

14. deň – odlet domov

A sme na konci nášho dobrodružstva. Čaká nás už „iba“ nudný let z Kutaisi do Viedne a potom autobus do mojej rodnej Nitry. Spánok ma dostal rýchlejšie ako som si myslel. Neskôr, letiac nad Balkánskym poloostrovom, sledujúc z okna vrcholky štítov si v tichosti v myšlienkach rekapitulujem posledné dva týždne prežité v obklopení veľkolepého Kaukazu. Bolo to naozaj dobrodružstvo ! ! 


Užitočné poznatky z treku:

  • Náročnosť
    • Výstup na Kazbek po normálnej ceste nie je nejako moc technicky náročný. Náročná je skôr dĺžka treku/výstupu (začína sa buď v 1750 m v Stepantsminde, alebo v 2100 m od kostolíka Tsminda Sameba), no a samozrejme nadmorská výška.
    • Celkovo je výstup hodnotený stupňom obtiažnosti ako PD. (Čo v preklade znamená, že ide o pomerne obtiažnu túru, často s exponovaným terénom, prevažne s pasážami UIAA II., miestami dokonca UIAA III. Strmosť snehu alebo ľadu na úrovni 35° – 40°. Istá chôdza. Je potrené použitie mačiek a cepínu.)
  • Doporučené (technické) vybavenie
    • mačky, cepín, sedák, karabíny, lano, prilba, teplé oblečenie, stan, spacák, topánky s vibram podrážkou, slnečné okuliare (min. kat. 4), kempingový varič
  • Plynové kartuše
    • dajú sa zohnať v Stepantsminde v turistickom centre
  • Voda na treku:
    • prvá voda je pri kostolíku Tsminda Sameba
    • táborisko C1 (Sabertse camp) vo výške 3000 m – malý pramienok tečúci z kovovej rúry (vodu netreba prevárať)
    • Meteostanica Bethlemi Hut (3653 m) – voda tečie z kohútika pred chatou (ľadovcová voda, treba ju pre istotu prevariť)
    • nad 4200 m je to už len o topení snehu
  • Spanie na treku
    • prvé miesto pre stany je v blízkosti kostolíka Tsminda Sameba pri bočnej cestičke hneď pod prvým stúpaním od kostolíka
    • táborisko C1 (Sabertse camp) vo výške 3000 m
      • je tam miesto pre stany, (poplatok za stan sa neplatí),
      • Alti Hut (3014 m), novopostavená chatka, viac info tu.
    • Meteostanica Bethlemi Hut (3653 m)
      • dá sa spať vo vlastnom spacáku priamo v meteostanici za 25 lari/osoba/noc (meteostanica nie je moc udržiavaná),
      • alebo pred stanicou vo vlastnom stane a spacáku na kamenistom podloží (za stan sa platí 10 lari/osoba/noc)
    • niekoľko stanov sme videli aj vyššie nad meteostanicou, ale tam to už môže byť ďaleko k vode.
    • ľadovcové plato vo výške okolo 4450 m – toto je už ozaj pre tých skúsenejších a so stanom s límcami.

  • celú našu výstupovú/zostupovú trasu aj s možnosťou stiahnutia GPS logu si môžete pozrieť tu.

Čo dodať na záver?

Je to naozaj neopísateľný pocit a nezabudnuteľný zážitok stáť po všetkej tej drine na vrchole päť tisíc metrov vysokej hory kdesi ďaleko na Kaukaze. Bolo nám asi aj z hora dopriate to, čo mnohým za ostatných 10 dní nie. Mali sme aj kus šťastia, že nám v deň výstupu prialo počasie najviac ako sa len dalo. Vďaka dobrej aklimatizácii nás dokonca obišla aj výšková choroba (bolesti hlavy, zvracanie), čomu som naozaj rád. Som neuveriteľne rád, že sme to všetci dokázali.

Špeciálne poďakovanie patrí Bajovi ako vedúcemu výpravy, Peťovi Š. za jeho tempo, ktorým sme ako team vyšli až na vrchol, Ľudvovi a Paloškovi za cenné rady. Chalani ďakujem, že ste to riskli a zobrali zo sebou „neznámeho“ človeka (mňa) na takýto výstup.


Ak sa Vám tento článok páčil, odmeňte ho lajkom, alebo ho pošlite svojim známym ako odporúčanie. 🙂  Ďakujem !

Bude mi potešením, ak Vám tento článok v niečom poradí a pomôže.



Všetky fotky použité v tomto článku som zhotovil ja. V prípade, že fotka nie je moja, je pri nej uvedený zdroj. Osoby na fotkách súhlasili so zverejnením. 

Ak by ste chceli hocičo doplniť, poopraviť, spýtať sa, proste vyjadriť svoj názor, pokojne pridajte svoj komentár nižšie, alebo mi napíšte e-mail na info@cestujemtrekujem.com



Pridať komentár

Scroll Up