Albánsko,  Cestovanie,  Európa

Tirana – mesto zabudnuté v čase

Wizzair so svojou ponukou cien leteniek opäť nesklamal, keď ma ešte v októbri 2017 za necelých 20€ preniesol opäť-raz na Balkán. Tentokrát do krajiny čierneho orla, tiež aj Albánskom nazývanej, konkrétne do jej hlavného mesta, do Tirany. Pred cestou som toho veľa o Tirane nevedel, preto ani očakávania neboli veľké.

Rozhodol som sa, že ponúknutý čas využijeme naplno a pôjdeme pozrieť aj 35 km vzdialený Durrës (po slovensky Drač). No poďme však pekne po poriadku.


Tento článok som začal písať mesiac po návšteve mesta, no čas na jeho dokončenie som si našiel až po dlhých 445. dňoch. Možno to bolo spôsobené aj tým, že … (Dokončenie v článku)


článku sa dozvieš:

  • praktické info, ktoré je dobré vedieť pred cestou
  • niečo o histórii Tirany a trošku o súčastnosti
  • ako sa dostať z letiska do centra Tirany a koľko stojí lístok
  • čo sa dá vidieť Tirane a aká je tam atmosféra
  • môj názor, či sa oplatí vidieť Tiranu
  • koľko ma to celé stálo


Náš plán na Albánsko za 4 dni:

  • Sobota – 14:50 prílet do Tirany, presun do Draču
  • Nedeľa – Durrës (Drač) – návšteva mesta, poobede presun späť do Tirany
  • Pondelok  Tirana – prehliadka mesta
  • Utorok – voľno v Tirane, 15:30 odlet do Budapešti

Praktické info na začiatok:

  • treba do Albánska pas? – nie, stačí občiansky preukaz, ale môže byť aj pas
  • platí sa v Albánsku eurami? – nie, platí sa (albánskymi) lek-mi, drobné (qindarky) už nepoužívajú, kurz: 1€ = 133,692 ALL (k 14.10.2017), aktuálny kurz tu
  • mám si ešte doma zameniť peniaze? – nie, doma leky nezoženiete
  • kde zoženiem albánske leky? – priamo v Albánsku buď v zmenárňach na ulici, alebo v bankomatoch. Pozor! – ten letiskový strhne poplatok za výber 700 lekov (cca 5€), preto odporúčam vybrať si peniaze iba na bus, prípadne na taxík
  • je v Albánsku draho? – nie, je tam lacnejšie ako u nás
  • je tento výlet na dlho? – nie, budú stačiť 2 dni, na každé mesto stačí tak 1 deň, všetky hlavné pamiatky sú v centre mesta, či už v Durrësi, alebo v Tirane

Ako sme sa dostali do krajiny čierneho orla?

Využili sme letecké spojenie spoločnosti Wizzair, ktorá okrem iného spája hlavné mesto Maďarska s tým Albánskym. Po približne hodine a pol pristávame v Rinas na medzinárodnom letisku Matky Terezy, cca 15 km od Tirany.

V našom čase pristáli ďalšie dve lietadlá, tak pasová kontrola ide naozaj neuveriteľne pomaly. Albánski občania sú vybavení behom chvíľky, no my musíme čakať v dĺĺĺĺĺhom rade pre cudzincov. Ja neviem, čo im to tak dlho trvá, veď sú to všetko európske lety. Konečne sme na rade, ukážeme občianske a bez slova pokračujeme ďalej.


Tirana, Tiranë

Tirana leží v strednom Albánsku, na oboch brehoch riečky Lana, asi 25 km od pobrežia Jadranského mora.

Historické okienko

Prvé zmienky o prideľovaní pôdy pochádzajú z rokov 1431-32, teda keď už územie Albánska spadalo pod Osmanskú ríšu a začalo sa tu upevňovať islamské náboženstvo. V tej dobe tu bolo asi 60 sídiel, 1000 domov a žilo tu 7300 obyvateľov. Behom nasledujúcich 150 rokov sa tieto čísla strojnásobili a v roku 1580 tu žilo už 20 tisíc obyvateľov. Zoskupenie sídiel miestni nazývali Tirana. V roku 1614 tu miestny feudál Sulejman Paša Bargjini, tiež známy aj ako Mulleti, založil bazár, mešitu, či turecký hammam. Vďaka obchodným trasám začínalo mesto pozvoľne rásť.

Na začiatku 20. storočia bola Tirana len obyčajným, nevýznamným osmanským mestom, aké existovali po celom impériu tisíce. Po prvej balkánskej vojne (1912-13) sa Osmanská ríša postupne rozpadáva a Albánsko získava svoju nezávislosť. Albánsko bolo vtedy zaostalou krajinou, ľudia žili prevažne na vidieku, dokonca päť zo šiestich Albáncov bola negramotná. V roku 1920 získala Tirana štatút hlavného mesta krajiny. Dovtedy ním bol „susedný“ Drač. Mesto malo vtedy len okolo 10 – 20 tisíc obyvateľov. V roku 1923 bol navrhnutý prvý urbanistický návrh mesta. Do mesta postupne prichádzajú ľudia z albánskeho vidieka.

Po druhej svetovej vojne sa v Albánsku dostávajú k moci komunisti s partizánskym vodcom a diktátorom Enverom Hodžom. V komunistickom období v meste nevznikali veľké sídliská, ako tomu bolo v ostatných socialistických krajinách, ale budovali sa široké bulváre, vedľa biednych obytných domov rástli moderné a luxusné paláce vládnej komunistickej strany. V druhej polovici 20. storočia dochádza v krajine ku krutej ateizácii, pri ktorej bolo v meste so zemou zrovnaných mnoho kostolov a mešít. Tirana nepoznala automobilový boom až do pádu komunizmu v roku 1991, kedy sa krajina začala postupne otvárať západu. V meste sa objavili prvé autá, vyrástli nové mešity a kostoly, začali sa objavovať prví zahraniční investori.

Dnešná Tirana

Dnes žije v Tirane okolo pol milióna obyvateľov. Niektoré zdroje uvádzajú, že tu žije dokonca až 1 milión obyvateľov, čo je 1/3 obyvateľstva celej krajiny. Predmestia Tirany sú veľmi chudobné a nepripomínajú európske mesto. Čo sa týka automobilového ruchu, tak je vidieť, že je poddimenzované. V meste často kolabuje doprava. Cez to všetko je Tirana v súčasnosti najväčšie priemyselné a kultúrne centrum krajiny. V blízkosti mesta sa nachádza medzinárodné letisko, ktoré v roku 2017 odbavilo viac ako 2,5 milióna cestujúcich.


Poďme už do mesta. Ale ako?

letiska Matky Terezy v Tirane, známe aj pod názvom letisko Rinas, sa dá do centra mesta a späť na letisko najjednoduchšsie dostať dvomi spôsobmi.

1 ) autobusom spoločnosti Rinas Express (ono je to skôr mikrobus); lístok kúpite priamo u šoféra a stojí 250 lekov, cesta trvá približne 25-30 minút v závislosti dopravnej situácie, v meste sú dosť časté zápchy.

  • bus letisko → centrum:
    • nástupište je za výstupnou halou hneď vľavo; konečná je pri Hoteli Plaza >> tu
    • premáva každú hodinu 7 dní v týždni od 8:00 do 19:00
  • bus centrum → letisko: 
    • nástupište je na parkovisku v parčíku pri Hoteli Plaza, >> tu
    • premáva každú hodinu 7 dní v týždni od 7:00 do 18:00

2 ) taxíkom – cena sa pochybuje okolo 2500 lekov za jednu cestu, no treba zjednávať, určite sa to podarí.


Čo teda vidieť v Tirane?

Do Tirany prichádzame z Draču v nedeľu poobede. Na (nové) hlavné mesto Albánska nám tak zostávajú presné 2 dni. Centrum mesta, teda aspoň tá zaujímavá časť z neho sa dá v pohode pobehať peši, či na bajku za jeden deň.

Neviem, či sa dá o Tirane hovoriť ako o historickom meste, no ako o administratívnom určite áno.

Prehliadku mesta začneme na Skanderbegovom námestí (Sheshi Skënderbej), v jeho samom centre. Námestie spoznáte podľa jeho obrovskej rozlohy (4 ha), na ktoré dohliada jazdecká socha Skanderbega, národného hrdinu a symbol Albánskeho národného obrodenia. Jeho erb (čierny dvojhlavý orol na červenom pozadí) je v súčasnosti štátnym znakom Albánska. Kedysi na to mieste stála socha Stalina, či komunistického pohlavára Envera Hodžu. Vzhľad námestia sa za posledných sto rokov menil toľko krát, že by z toho bol ďalší článok. Dnes je kompletne celé vydláždené a mierne kupolovito zakrivené.

Pár metrov od jazdeckej sochy stojí Ethem Beyova mešita (Xhamia e Et’hem Beut). Ide o najslávnejšiu mešitu v meste, ktorú dal v roku 1789 postaviť Hadží Edhem Bey. V časoch ateizmu bola nefunkčná, ale nebola zbúraná. V jej interiéri nájdeme bohato vyzdobené steny maľbami, v ktorých sa objavujú stromy, vodopády, kvetiny, či mosty. Okrem toho sú tu vyobrazené aj živé tvory, čo je veľmi neobvyklý prvok v islamskom umení. Pre verejnosť bola opäť sprístupnená až v roku 1991. Za vstup sa neplatí. Pred vstupom, tak ako do každej mešity, sa je potrebné vyzuť.

Vedľa mešity sa nachádza 35 metrov vysoká Hodinová veža (Kulla e Sahatit). V roku 1822 ju dala postaviť bohatá tiranská smotánka, ktorá chcela svoje mesto nejako zviditeľniť. Do roku 1970 bola najvyššou stavbou mesta. Otvorená je pondelok až piatok v čase od 8:00 – 15:00. Za vstup na vyhliadku sa platí vstupné 150 lekov.

Rozľahlý priestor celého námestia ohraničujú z dvoch strán dve nekompromisné komunistické stavby z druhej polovice 20. storočia. Prvou je bývalá budova Paláca kultúry (Pallati i Kulturës), postavená v štýle socialistického realizmu. Základný kameň tu bol v roku 1966 poklepať vtedajší premiér Sovietského zväzu Nikita Chruščov. Dnes v má v budove sídlo národná opera, divadlo i knžnica (Teatri i Operas dhe Baletit).

V strede námestia sme si urobili otočku o 360° a videli sme takmer všetko to zaujímavé z celého mesta.

Druhou takou budovou je Národné historické múzeum (Muzeu Historik Kombëtar), postavené v časoch budovateľskej éry v roku 1981. Spoznáte ho podľa obrovskej mozaiky nazývanej „Albánsko“ umiestnenej na priečelí budovy. Mozaika znázorňuje výjavy z histórie, najskôr ilyrskej, neskôr stredovekej, či boj proti fašistom.

V múzeu nájdete historické pamiatky z praveku, rímske sochy, zbrane, či mozaiky. Ďalšie exponáty sú z obdobia národného obrodenia a nezávislosti, či z obdobia boja proti fašistom. Zaujímavé určite môže byť oddelenie venované obetiam komunistického režimu, kde nájdete príbehy obetí tohto diktátorského režimu. My sme v múzeu neboli.

Pomyselný kruh okolo námestia uzatvára budova Banky Albánska (Banka e Shqipërisë), postavená v roku 1936 v štýle racionalizmu.

Tip pre Vás: Národné múzeum je otvorené utorok – sobotu, v čase od 10:00 – 17:00, v nedeľu od 9:00 – 14:00. V pondelok je zatvorené. Platí sa vstupné 200 lekov. Viac info tu.

Mám zvýšenú teplotu a ja od samej radosti neviem, ktorým smerom sa mám vydať ďalej. Poďme na juh! Za jazdeckou sochou Skanderbega sa nachádza niekoľko vládnych budov, ktoré navrhovali talianski architekti v štýle tzv. racionalizmu. Pokračujeme po širokom Bulvári národných mučeníkov (Bulevardi Dëshmorët e Kombit), ktorý patrí medzi hlavné tepny mesta. Vznikal pod taktovkou talianskeho architekta Bosia, ktorý ho nechal postaviť v rokoch druhej svetovej vojny, počas talianskej okupácie Albánska. Prechádzame okolo zeleného parku Rinia s obľúbeným Taivani centrom.  

Prešli sme cez most na druhú stranu riečky Lana, kde sa na ľavej strane týči zaujímavá tiranská Pyramída. No zaujímavá, ide skôr už o akúsi komunistickú haraburdu zo skla, betónu a oceli. Mala slúžiť ako hrobka diktátora Hodžu a tiež aj ako múzeum jeho slávy. Navrhla ju Hodžova dcéra so svojím manželom. Hodža v nej však pochovaný nikdy nebol. Keď v roku 1985 zomrel, nebola ešte dokončená, no aj tak v tej dobe dokázala zhltnúť neuveriteľných 210 miliónov USD. Po páde režimu slúžila ako výstavná, či kultúrna sála. Dnes je to asi najdiskutovanejšia budova v Albánsku. V roku 2011 albánsky parlament odsúhlasil jej zbúranie a nahradiť by ju mala nová budova parlamentu. Kvôli nedostatku peňazí zatiaľ k tomu nedošlo. Budova chátra a na jej zovňajšku sa podpisujú vandali. Samozrejme na nej nesmie chýbať nejaký ten nacionalistický odkaz súčasnej doby.

Kto by tu hľadal historické a moderné európske mesto, tak ten bude sklamaný podobne ako ja.

Postupne prechádzame aj okolo budovy Predsedníctva republiky (Presidenca e Republikës), či Kongresového palácu (Pallati i Kongreseve).

Na konci bulváru sa nachádza obrovské, ale aj dosť opustené Námestie Matky Terezy (Sheshi Nënë Tereza). Námestiu dominuje Technická univerzita (Universiteti Politeknik i Tiranës), založená v roku 1957. Na pravej strane námestia je Akadémia umenia (Universiteti i Arteve), na ľavej zas Národné archeologické múzeum (Muzeu Kombetar Arkeologjik).

Námestie Matky Terezy je hranicou medzi mestskou zástavbou a obrovským mestským parkom, kam obyvatelia mesta chodievajú behávať, prechádzať sa a venčiť psov. Nachádza sa tu veľké umelé jazero, ktorého voda však nie je vhodná na kúpanie. Okrem neho sa tu nachádza botanická záhrada, či ZOO, ktorá nie je moderná a vraj ani príliš lákavá. V tejto časti sme už veru neboli.

Vraciame sa späť, teplota mi stúpa, nálada naopak klesá.

Za jedným z ministerstiev, len asi 3 minúty chôdze od Skanderbegovho námestia sa nachádza pravoslávna Katedrála Kristovho Zmŕtychvstania (Katedralja Ortodokse ‚Ngjallja e Krishtit‘). Bola postavená v roku 2014 na ruinách starého chrámu z roku 1865, ktorý v roku 1967 komunisti zrovnali so zemou.

Výstavba nových kostolov a mešít sa začala už v roku 1991, kedy padol komunistický režim. Dovtedy bolo po celom Albánsku vďaka násilnej ateizácii zrušených viac ako 2000 náboženských budov. Z kostolov a mešít sa stávali telocvične, kultúrne centrá, sklady, alebo boli jednoducho zrovnané so zemou.

Jedným z mnohých príkladov ako Albánsko podporuje toleranciu medzi jednotlivými náboženstvami bolo v roku 2002 otvorenie novej rímsko-katolíckej Katedrály sv. Pavla (Katedralja Katolike Shën Pali). Tá sa nachádza v blízkosti Pyramídy.

O kúsok vedľa sa nachádza rozostavaná obrovská mešita. Tento komplex troch budov nebude slúžiť iba moslimskej komunite, ale bude zoznamovať verejnosť s islamskými hodnotami a slúžiť ako vzor náboženskej tolerancie.


Atmosféra Tirany

Albánsko je síce moslimská krajina, no nie zaryto ortodoxná. Takže žiadne povinné burky, či hijaby, žiadny zákaz bravčového, alebo alkoholu. Dievčatá tu kráčajú v minisukniach, šatku cez vlasy človek vidí len výnimočne, v reštauráciách si v pohode dáte bravčový rezeň, či v bare vypijete obľúbenú albánsku rakiju. Nuž, iný kraj, iný mrav. 

Typické je tu vysedávanie na káve. Ja neviem, či tu nikto nepracuje, ale počas celého dňa boli všetky kaviarne plné ľudí. Kde sa človek pozrie, tam niekto sedí pri šálke kávy s cigaretkou v ruke. Žeby im bolo až tak dobre? No neviem teda. 😀

Typickým pre Albánsko a pre Tiranu nevynímajúc sú Mercedesy. Všetci tu na nich jazdia. Je to pre nich akýsi symbol demokracie a západného sveta.

Kto by hľadal moderné európske mesto, tak ten bude sklamaný podobne ako ja. Tirana je dosť ošuntelé a na pohľad chudobné mesto. Je až neuveriteľné koľko je tu v prepchatých uliciach áut. Každí tu vytrubuje na každého. Dokonca svetelnú križovatku tu musel riadiť policajt, lebo semafor nikto nerešpektoval. Ani chodci neboli svetlou výnimkou.

Všetko sa to zaklincovalo tým, že do nového rána som sa tu zobudil so zvýšenou teplotou. Asi už aj moje telo cítilo, že toto mesto si jednoducho neobľúbim tak, ako ostatné balkánske mestá, ktoré som doteraz videl.


Cesta z Draču do Tirany.

Najlepšia a najlacnejšia voľba ako ísť späť do Tirany je lokálnym mikrobusom zo stanice. Ale…

Ak by ste hľadali nejaký časový harmonogram, musím vás sklamať, taký neexistuje. Pre cudzinca neznalého pomerov je to veľmi ťažká orientácia. Funguje to tu na princípe malých mikrobusov, ktoré idú až keď sa naplnia (cca 15-20 ľudí). Šofér mikrobusu stojí pred ním a vykrikuje smer, na ktorý práve ide. Vládne tu naozaj pravý albánsky chaos.

Počujeme 4x „tirona“, tak ideme k nemu, ešte skontrolujem čelné sklo – OK, je tam pricapená tabuľa TIRANA, takže sme správne. Šofér po anglicky nevie, na kalkulačke ukáže číslo 100, čo je cena lístka na osobu. Fajn, 100 lekov = 0,75€, cena ako u nás za MHD. Cesta trvá po diaľnici približne 45 minút s rôznymi zastaveniami pre domácich na vystupovanie a nastupovanie. Samozrejme nikde žiadna zástavka, proste iba tak.

Konečná je na Terminali I Autobuzave të Jugt (Autobusový Terminál I. – Juh) v okolí „Eagle Square“ (nejedná sa o žiadne námestie, ale o poriadne rušný kruháč).


Koľko ma to celé stálo?

  • vlak Nitra – Budapešť – Nitra: 13€
  • letenka Budapešť – Tirana – Budapešť: 19,80€
  • ubytko s raňajkami Drač + Tirana (3 noci pre 2 osoby): 112€ => 56€ / osoba
  • taxík do Draču (1000 lekov): 7,50€ => 3,75€ / osoba
  • spiatočný bus do Tirany (100 lekov): 0,75€
  • bus na letisko v Tirane (250 lekov): 1,90€
  • jedlo + pitie: 25€
  • vstupenky: 1,50€
  • suveníry: 3€
  • Spolu na 1 osobu: 124,70€ 

Čo dodať na úplný záver?

Cielene by som mesto určite nevyhľadával. Ale za jedno dňové pozretie určite stojí. V meste ešte stále vidieť stopy po obrovskej politickej izolácii v diktátorskom komunistickom režime. Oproti Draču je pre mňa návšteva Tirany určite sklamaním. Treba byť ale pripravení na to, že stále sme na Balkáne a zvlášť v Albánsku, kde tie služby ešte nie sú na akej-takej úrovni. Pocity sú stále rozpačité. Či to bolo spôsobené tou zvýšenou teplotou, alebo proste iba tým, že si ma mesto nezískalo, neviem.

Myslíte, že by som mal dať Tirane ešte jednu šancu a vrátiť sa tam?


Ak sa Vám tento článok páčil, odmeňte ho lajkom, alebo ho pošlite svojim známym ako odporúčanie. 🙂  Ďakujem !

Bude mi potešením, ak Vám tento článok v niečom poradí a pomôže.



Všetky fotky použité v tomto článku som zhotovil ja. V prípade, že fotka nie je moja, je pri nej uvedený zdroj. Osoby na fotkách súhlasili so zverejnením. 

Ak by ste chceli hocičo doplniť, poopraviť, spýtať sa, proste vyjadriť svoj názor, pokojne pridajte svoj komentár nižšie, alebo mi napíšte e-mail na info@cestujemtrekujem.com



Pridať komentár

Scroll Up