Ázia,  Cestujem,  Irán

Iránske dobrodružstvo, alebo dva týždne v Perzii

Celý tento nápad ísť do Iránu vznikol približne pred dvomi rokmi (2016), keď sme v Gruzínsku spolu s parťáčkou stretli partiu štyroch iránskych vždy vysmiatych a naladených ľudí. Vyzerá, že sú tiež parťáci. Už vtedy nás pozývali do ich krajiny na návštevu, no chýbala nám odvaha. Možno aj kvôli všetkým tým veciam, ktorými nás kŕmia mainstreamové médiá. No stále sme v sebe živili prijať túto ponuku a navštíviť Perziu. Slovo dalo slovo a na prelome februára a marca ideme ! 


V článku sa dozvieš:

  • praktické info, ktoré je dobré vedieť pred cestou do Iránu
  • čo treba na vybavenie víz po prílete do Iránu? (Visa on Arrival)
  • vyrozprávaný príbeh, čo všetko sme za 14 dní stihli zažiť a vidieť v Iráne
  • aké mestá sme navštívili
  • zaujímavosti o miestach a mestách
  • tipy na ubytovania a dobré reštaurácie


Praktické info na začiatok:

  • treba do Iránu víza? – áno, treba víza 
    • dajú sa vybaviť po prílete (Visa on arrival) na letiskách IKA – Teherán, TEH – Teherán, SYH – Shiraz, MHD – Mashad, TBZ- Tabriz, ISF – Isfahan, KIH – Kish
  • dá sa v Iráne platiť eurami? – áno aj nie; v hoteloch sa po dohode dá, na ulici, v taxíku, na trhoch je to už 50/50 
    • oficiálnou menou je (iránsky) rial, drobné už nepoužívajú, kurz: 1€ = 46 105,43 IRR (k 09.03.2018), aktuálny kurz tu.
    • všetky ceny (v reštikách, na trhu, atď.) sú uvádzané v starej mene – v tomach, čo je 1/10 z rialu; 
    • príklad: ak taxík stojí 10.000 tomanov, znamená to, že zaplatíš 100.000 rialov 
  • mám si ešte doma zameniť peniaze? – nie, doma rialy nezoženieš,
    • odporúčam zobrať si hotovosť v eurách, naše bankomatové karty (VISA, Master Card a pod.) sú tam nepoužiteľné (kvôli USA embargu)
  • majú rovnaké písmo ako my? – nie, píšu perzským písmom, ktoré bežný človek nikdy neprečíta, proste haky-baky; aj čísla majú iné ako my.
  • majú rovnaké časové pásmo ako my? – nie, je tam posun o +2:30 hodiny viac, (letný čas majú, ale inak ako my), aktuálny čas tu
  • je v Iráne draho? – nie, je tam lacnejšie ako u nás (nech je cena akákoľvek, vždy sa dá zjednať !)
  • je v Iráne (ne)bezpečne? – je to bezpečná krajina, kde vám ako turistovi naozaj nič nehrozí.
  • je potrebné dodržiavať dress-code ! !
    • ženy musia nosiť na hlave hijab, nesmú nosiť príliš obtiahnuté veci, takisto žiadne veci s výstrihom
    • muži nenosia krátke nohavice, krátky rukáv na tričku a košeli sa povoľuje

Čo treba na vybavenie turistických víz po prílete do Iránu?

  • nám budú postačovať jedno-vstupové turistické víza s platnosťou na 30 dní
  1. platný cestovný pas bez izraelského razítka, resp. nič, čo by nasvedčovalo tomu, že ste boli v Izraeli;
    • ak Vám nájdu izraelské razítko v pase, tak hra sa skočila, je koniec ! ! !
    • ak ho tam však už máte, nevadí, môžete mať dva pasy (jeden platný 10 rokov a druhý platný na 5 rokov), viac info tu – bod 10,
  2. poistenie na celú dobu pobytu (mali sme obyčajné najlacnejšie cez Axu, vytlačené v slovenčine),
  3. mať pokryté ubytovanie na prvú noc v Iráne (treba uviesť kontaktnú osobu a jej tel. číslo – vyplňte to pravdivo, overujú si to ! ), ďalšie dni ich už nezaujímajú,
  4. 75€ na zaplatenie víz (platí sa v hotovosti)

1. deň – … cez Kyjev do Perzie

Tááááááák a nadišiel deň D – deň odletu. O šiestej ráno zvoní budík, idem z Nitry busom do našej capital village (do Bratislavy). Tam sa stretnem so Simonou, mojou parťáčkou a spolu odchádzame do Viedne na letisko. Pred odletom sa nás ešte na „gejte“ pýtajú, či máme vôbec iránske víza. Vysvetľujeme, že o ne požiadame po prílete priamo v Teheráne na letisku. Zdá sa, že všetko pochopili a tak máme dvere do sveta otvorené. Po ani nie dvojhodinovom lete pristávame v zasneženom Kyjeve. Tu si musíme počkať šesť hodín na ďalšie lietadlo do Teheránu. Krátko pred ôsmou hodinou kyjevského času nasadáme do lietadla smer Teherán. Počas 4 hodinového letu sa zabávame ako sa len dá – hráme piškvorky, loďky, karty. Cítim, že klesáme. Z okna vidím, že sa blížime k nejakému obrovskému mestu. A veruže aj áno, hodinu po polnoci iránskeho času pristávame na letisku Imáma Chomejního v Teheráne (IKA – Imam Khomeini Airport). Leteli sme ukrajinskou nízkonákladovkou „Fly UIA“, to len tak, aby sa nezabudlo. 🙂 

A teraz tá troška stresujúcejšia časť – vybavovanie víz. Nikdy predtým som nevybavoval víza po prílete priamo na letisku (visa on arrival). Lomcujú preto so mnou všelijaké emócie. Pred odletom som čítal veľa článkov o iránskych vízach, vraj keď sa vybavujú na ambasáde, tak treba referenčné číslo za ktoré pýtajú 33€. My ho však nemáme, riskli sme to a do Iránu sme prišli bez neho. Dajú nám víza, či nedajú? Stres stúpa. Nakoniec všetko dobre dopadlo, víza sme dostali aj bez referenčného čísla. Od nikoho ho ani nepýtali, takže vyzerá, že ho ani nie je treba. Vždy je ale potrebné pred cestou si tieto informácie preveriť buď priamo na ambasáde, alebo na nete. Celé vybavovanie trvalo približne pol hoďku. 

Na letisko nás prišiel čakať Khoz – jeden z našich iránskych kamarátov. Prídeme k Mr. Kooshovi, ten nás už čaká s výborným jedlom – jahňacina. Mimochodom je tak pol štvrtej ráno. Pripravili sme si pre nich prekvapko – podarovali sme im na pamiatku knihu o Slovensku. Na oplátku sme dostali knihu iránskych historických pohľadníc. 


2. – 3. deň – Teherán

Po celom dni cestovania si doprajeme celé doobedie oddych, sme fakt unavení. Poobede nastúpime do brutálne preplneného a prehriateho teheránskeho metra, ideme sa prejsť do mesta. Pozrieme si nádherný Golestanský palác – komplex budov a parkov, zapísaný od roku 2013 na zoznam Svetového dedičstva UNESCO. Večer strávime všetci u Hassana na byte, zhovárame o všetkom možnom, veď sme sa dva roky nevideli.

Nasledujúci deň ideme s Hassanom pozrieť Komplex palácov Sa’dabad, prvýkrát postavený a obývaný Qajarskými monarchami v 19. storočí. Je to bývalé sídlo monarchov dynastie Pahlavi. Po revolúcii v roku 1979 a zvrhnutí dynastie sa stal komplex múzeom. Súčasťou komplexu je Mellat palác, v ktorý je tematicky venovaný šáhovi Rezovi, expozícia je naozaj bohatá. Vystavených je množstvo darov od prezidentov, kráľov, a vplyvných ľudí z celého sveta. Chýbať nesmie ani keramika a porcelán pod značkou „Czechoslovakia“. V múzeu krásneho umenia je vystavená zbierka významných iránskych maliarov. Nádherné a detailami prepracované diela kreslené akrylovými farbami mi skutočne vyrazili dych. Jednoducho fantázia.

Nejako mi začínajú v bruchu muzikanti vyhrávať. Po celom dni človek aj vyhladne. No čo, hlad je hlad. Hassan pozná veľmi dobré miesto na jedenie. To miesto sa volá Darband a je v severnej časti Teheránu. Inak „Darband“ v perzštine znamená „dvere do hôr“. A je to naozaj tak, je to východzí turistický bod do kopcov. Vyzerá to tu skvelo, malá horská oblasť posiata množstvom malých kaviarní a reštaurácií. Hassan vyberie jednu jeho obľúbenú, kde rád chodí aj s chalanmi posedieť.

Vyberieme si jedlo a čašník sa nás zdvorilo pýta odkiaľ sme. Po chvíli sa vráti s predjedlom v jednej ruke, a v druhej ruke drží slovenskú a iránsku vlajku. Neuveriteľné, oni tu majú pre nás normálne slovenskú zástavu, no nestíham sa čudovať. Cítime sa tu ako delegáti. 😀

Milad Tower – dominanta Teheránu, v súčastnosti 6. najvyššia televízna veža na svete. Spolu s anténou meria 435 metrov. Vo veži sa nachádza luxusný hotel, obchodné centrum, reštaurácie, vyhliadkové poschodie spolu s kaviarňou a s vyhliadkovou terasou. Poviem Vám teda, hore poriadne fúkalo, ale ten pohľad fakt stál za to.

Inak, v Teheráne žije vyše 13,5 milióna obyvateľov. Sú tam neskutočné a asi nikdy nekončiace dopravné zápchy. Šoférovať auto by som tam nechcel nikdy v živote. Jazdia ako blázni. Z troj-prúdovky si kľudne spravia štvor prúdovku, niekedy aj päť prúdovku. Vždy a všade sa pchajú autami, motorky kľučkujú v jednom kuse pomedzi autá. Rýchlosť sa tu nedodržiava, niektoré semafóry sú tu asi pre srandu králikov. Nuž, ale nejako to tu asi funguje.

Teheránske metro je vždy brutálne preplnené. Zaujímavosťou je, že ženy majú vyhradený svoj vlastný vozeň, do ktorého v žiadnom prípade nesmie vstúpiť muž. Opačne to však ide, ale treba sa pripraviť trošku na divné pohľady mužov. Ak cestujete vo dvojici muž-žena, a ak sa nechcete rozdeliť, určite nastúpte do mužského vozňa tak ako my.


4. deň

Odchádzame ku Khozovi, je krásne slnečné predpoludnie s teplotou okolo +15°C. Taxikár vypeckuje iránskou disco hudbou repráky na maximum. Snažím sa ho presvedčiť, že to brutálne reve, no on pokrčí plecami a slovami dodá – toto je Irán, tu sa počúva hudba nahlas. Po vyše hodiny skúšania a trápenia našich ušných bubienkov sme u Khoza doma, kde nás zoznámi s jeho rodinou.

Po skvelom obede sa pustíme do prípravy jeho expedičného Jeep-u. Najskôr nasleduje podrobná inštruktáž, kde sa čo v aute nachádza (ono to totiž nie je hocijaké auto, ale plne prispôsobené auto na kempovanie a expedície). Zdá sa, že je všetko pripravené a môžme vyraziť. Khozova manželka podľa staroperzského zvyku rozleje cez prah vodu pre šťastie a ide sa. Vyrážame na náš dlho očakávaný trip po Iráne.

Začína dobrodružstvo! ! Huráááááá. 🙂


5. deň – Soľné jazero -> Kashan

O siedmej zvoní budík, varíme rýchle raňajky. O hodinu štartujeme auto, ideme smer soľné jazero. Jazero je jazerom iba pár mesiacov v roku. Dažďová voda sa odparuje, ťažká hlina sadá dole a vytláča kryštály soli nahor, tak vznikajú obrovské soľné bloky – čistá práca prírody. Máme šťastie, voda v ňom ešte stále je. Vraj keď do neho vstúpime a nefúka vietor, tak sa na hladine vidíme v odraze čisto ako v zrkadle. V tomto dnes máme proste smolu, fúka dosť silný vietor a tak parádne fotky s odrazom vlastnej osoby na hladine nebudú. Všade okolo sú kopy soli, na jednu z nich vylezieme. Prichádza nejaký chlapík so slovami, že za soľným jazerom je vojenský objekt a máme okamžite prestať s fotením. Radšej ho poslúchneme, nechceme sa dostať do problémov a do väzenia za možnú špionáž. Khoz sa musí vrátiť späť do Teheránu, no do Kashanu nás ešte vezme autom.

Popoludní prichádzame do púštneho mesta Kashan. Ubytujeme sa v  jednom z tradičných hotelov. Staré mesto si drží tradičný štýl architektúry – nepálená tehla omietnutá s blatom a plevami, resp. slamou. Ľudia na ulici sú tu veľmi milí, pýtajú sa nás odkiaľ sme a či sa nám tu páči. S ľahkosťou odpovedáme, „áno“, páči sa nám tu a veľmi.

Náhodne sa k nám prihovorí Mohammad – mladý chalan, ktorý tu robí sprievodcu po okolí a vraj pre nás ako pre hostí v jeho krajine nám urobí sprievod po Kashane free. Super, dostaneme sa aj na miesta, kde možno bežný turista nezavíta, napr. na také strechy tradičných domov. Tie zdobia veľmi praktické vežičky s otvormi po stranách – zachytávače vzduchu. V lete zachytia aj ten najjemnejší vánok a ochladzuje príbytok z vnútra. Pri šálke čaju sa bavíme najskôr všeobecne, neskôr o našich plánoch a skončíme pri tom, že nám vie vybaviť taxi-tour, ktorý by končil v Isfaháne, kde máme aj ďalej namierené. Večer ešte zájdeme do tradičného ázijského bazáru plného kobercov, obrusov, oblečenia, byliniek, čajov. Och, ako krásne tie bylinky a čaje rozvoniavajú.

Zaujímavosť: Každé vchodové dvere sú vybavené dvomi „klopátkami“ – jedno pre mužov, druhé pre ženy. Každé má svoj špecifický zvuk, takže domáci vedel, kto je za dverami (za predpokladu, že klopkajúci neklame). Skúste si tipnúť, ktoré klopátko je pre koho. Správne – kolík je pre chlapov a krúžok pre ženy.


6. deň – Kashan -> Abyaneh -> Isfahán

Okolo obeda vyrážame s Mohammadom na náš taxi-tour, kde nám bude robiť sprievodcu. Ako prvá je na rade Fin Garden nachádzajúca sa kúsok za mestom. Záhrada plná stromov a zaujímavých stavieb. V celom objekte v strede chodníka tečie voda, niekde len tak, niekde sa vlieva kaskádovito do malého bazéna. Celé to tu vytvára dojem akejsi oázy kvetín, kde pretekajú rieky pomedzi stromy vlievajúce sa jazier. (Platí sa vstup 10.000 tomanov)

Ďalšia naša zastávka je pri historickej zrúcanine sídla, resp. hradu Hanjan postaveného niekedy v 16. storočí. Opäť sú to domy z tehál omietnuté blatom zmiešané s plevami. Niektoré domčeky sú ešte zachované tak, ako keby sa tam nebývalo iba pár rokov. No na mnohé sa podpísal zub času a rozpadli sa.  

Presúvame sa do vysokohorskej dedinky Abyaneh, zapísanej do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Všetky jej domy majú opäť tradičnú omietku. No tentokrát hnedú vystriedala červená farba. Dedinku žijúcu si svojím pokojným tempom obývajú už len starší ľudia. Celá dedinka je kultúrne múzeum, kde plynie čas nepretržite vyše 2.500 rokov. Dnes tu žijú prevažne starší ľudia svojím pokojným tempom. Mladí odišli za prácou preč. (Za návštevu tohto jedinečného múzea sa platí vstupné 10.000 tomanov)

Cesta do Isfahánu vedie po diaľnici nudnou krajinou púštneho charakteru. Všade okolo len hlina, kamene, piesok. Nikde žiadna zeleň, len opadané (možno aj vyschnuté) kríky. Možno je to aj nadmorskou výškou, stále sa pohybujeme okolo 2.000 m.n.m, najvyššie však okolo 2.300 m.n.m. 

Na niektorých úsekoch boli popri ceste fotky vojakov – hrdinov Iránsko-Irackej vojny (1980 – 1988). Boli podobné tým ako sme videli v Abyaneh, len omnoho väčšie. Tak ako sú u nás popri ceste obrovské (nezmyselné) reklamné pútače, tak v Iráne na úseku Kashan – Isfahán sú to veľké fotky hrdinov padnutých vo vojne. Nuž, opäť, iný kraj – iný mrav.  

Navečer prichádzame do Isfahánu – tretieho najväčšieho mesta Iránu (1,6 mil.), položeného vo výške niečo málo cez 1.500 m.n.m. Na recepcii nám odporučili tradičnú reštiku (Shahrzad Restaurant), vraj varia skvele. Dáme teda na ich slová. Prídeme medzi prvými a podľa oblečenia personálu môžeme tušiť, že sa jedná o luxusnú reštauráciu. Jedlo bolo naozaj výborné, no aj cena bola fascinujúca – 1,5 milióna (rialov). 😀 V prepočte asi 32€ pre dvoch, čo je na domáce pomery naozaj luxus. Cestou späť sa zastavíme pri oblúkovom moste chána Allahverdiho pochádzajúceho zo 17. storočia. Most, ktorý domáci volajú Si-o-se-pol vedie ponad (aktuálne) vyschnutú rieku Zayandeh.


7. deň – Isfahán

Ak chceme dnes všetko stihnúť, musíme si „hejbnúť kostrou“. Ráno sme si na recepcii vybavili rezerváciu na bus do Yazdu. Na Isfahán máme čas tak do 14:30. Málo času, ale poďme to všetko stihnúť. Bývame v centre, zdá sa, že všetko dôležité bude hneď po ruke a tak hneď po raňajkách vyrážame do ulíc. Ideme smerom k mešite vyznačenej na mape. Nejako divne odbočíme a už sa aj „strácame“ v neskutočnej spleti uličiek isfahánskeho bazáru. Všetko je to tu pod jednou strechou, pokojne sa tu dá aj zablúdiť, čo sa stalo aj nám. 

Konečne sme vonku z bludiska. Waaau. Pred nami sa zrazu otvorí obrovské námestie Naghsh-e Jahan Square plné zelene, ktoré je veľmi čisté a udržiavané. Vlastne ako všetko ostatné tu v Iráne. Námestiu, ktoré je zapísané v zozname UNESCO dominuje obrovská fontána a mešity Sheikh Lotfollah Mosque a Abbasi Great Mosque. Okolo fontány prechádzali dokonca kone s kočmi voziace turistov. Mal som skôr pocit, že som vo Viedni než v ďalekom Oriente.

Veľa ľudí sa pri nás zastavuje aj keď nevedia dobre po anglicky a pýtajú sa „How are you?, Where are you from?“ Vždy s radosťou a s úsmevom na perách odpovieme na všetky ich otázky. Dokonca nás poprosili, či sa môžu s nami odfotiť. Súhlasím, veď prečo nie? Cítim sa tu tak trošku ako dvoj-minútová celebrita. 😀 Fakt úžasné vidieť tie ich usmiate tváre, že sa mohli odfotiť s turistom z Európy. No a nemaj ich všetkých rád. Iránci sú už raz takí – milí a dobrosrdeční. 🙂

Popoludní odchádzame na Kaveh Bus Terminal, kde nastúpime na (VIP) bus do Yazdu. Cesta je miestami vysoko položená (cez 2.200 m.n.m) vedúca diaľnicou, vyprahnutou púšťou plnou kamenia a hliny. V diaľke vidno aj akési vysoké hory. Po piatich hodinách nudnej cesty sme konečne na bus terminali v Yazde. Tu nás už čaká taxikár dohodnutý ešte ráno v Isfaháne a zoberie nás do hotela, všetko tu funguje ako má.

  • Tip na ubytko (Isfahán): Isfahan Traditional Hotel (v centre a v blízkosti námestia Naghsh-e Jahan Square)
  • Kde sa ísť najesť ? (Isfahán) : Restaurant Shahrzad (v blízkosti mosta moste Si-o-Seh Pol Bridge), Azam Beryani (Beryani – tradičné isfahánske jedlo, jahňacie mleté mäso v arabskom chlebe)

8. deň – Yazd – hlavné mesto Zoroastrizmu

Yazd – jedno z najstarších miest v Iráne, označované za hlavné mesto Zoroastrizmu. Bývame v centre (opäť) v tradičnom hoteli „Yazd Pars Hotel“. Na raňajky sa príliš neponáhľame, doprajeme si trošku oddychu. No mne to proste nedá. Aj tak sa ponáhľam z raňajok priamo do mesta pozrieť okolie a urobiť zopár fotiek.Inak, stále sme pomerne vysoko, Yazd leží vo výške cca 1.200 m.n.m. 

Na poobedie sme si dohodli taxi-tour na tému Zoroastrizmus. Pozrieme Veže Ticha (Towers of Silence) – posledné miesto pred večným odpočinkom. Podľa zoroastrijskej tradície akonáhle prestane človek a jeho telo žiť, stáva sa napadnuteľné démonmi a vystavené pozemským nečistotám. Telá boli vo vežiach usporiadané do kruhu tak, že vo vonkajšom kruhu boli položené mužské, v strednej časti ženské a vo vnútornom okruhu detské telesné schránky. Telá boli potom ponechané napospas poveternostným vplyvom pokiaľ ich kosti nebudú biele a objedené supmi. Následne kosti posunuli do diery, ktorá sa nachádzala na vrchole veže. Dnes sa tu už tak nepochováva, za posledných 50 rokov sa mesto tak rozrástlo, že veže sa stali takmer jeho súčasťou. 

Zoroastriánsky chrám ohňa – miesto, kde horí oheň (symbol čistoty) nepretržite 1.500 rokov. Prikladá sa iba drevom, horí tu iba drevo, žiadny plyn, žiadne iné prímesy. (Do obidvoch objektov sa platí vstupné 20.000 tomanov).

Zoroastrizmus je 3.000 rokov staré perzské náboženstvo, ktoré tu bolo ešte pred islamom. Zakladateľom bol prorok Zarathuštra. V súčasnosti je počet vyznávačov zoroastrizmu nízky, čo je spôsobené dlhým prenasledovaním a postupnou konverziou na islám. 

Večer odchádzame smer bus terminál. Tu si zmeníme rezervačku na lístok, ktorý je iba v Perzskom jazyku. Čítať sa to fakt nedá. Jediné, čo si vieme prečítať (postupom času sme sa tu aj naučili čítať perzské číslice) je čas odchodu (18:00) a nástupište (č.2), čo vlastne stačí. Inak s presnými časmi odchodu si tu príliš veľkú hlavu nerobia – pohneme sa až 18:35. 😀 Cestujeme na noc, čo je super, ušetríme aspoň za jednu noc v hoteli.

Prekvapujúci bol dátum – 11.12.1396. Čo to do pekla znamená? Veď dnes je 2. Marec 2018. Neskôr sme zistili, že podľa perzského kalendára je rok 1396, ktorý má navyše poposúvané dni aj mesiace. 

  • Tip na ubytko (Yazd): Yazd Pars Hotel 
  • Kde sa ísť najesť? (Yazd): nám odporúčili Cafe Fooka na ulici Masjed Jame street (ulica medzi hodinovou vežou a mešitou Jame Mosque of Yazd), kde je niekoľko tradičných reštaurácií. Nám chutilo.

9. – 11. deň – ostrov Qeshm

Konečne sme tu. Cesta trvala neuveriteľných 14 hodín. No, nebolo to až také zlé – išli sme VIP busom vybaveným sklápacími sedačkami a opierkami na nohy s dostatočným priestorom pred sebou. Na ostrov sme si prišli oddýchnuť, okúpať sa v Perzskom zálive, proste leňošiť. Pýtame sa na nejaké súkromné pláže.

Ono totižto v Iráne je s tým dosť problém – pláže bývajú oddelené pre mužov a pre ženy, v niektorých oblastiach sa dokonca ženy ani nesmú kúpať v mori. Poradili nám „Golden Beach“ patriacu k rovnomennému komplexu. Domácim sa do vody príliš nechce, vraj je ešte zima. Ale čoby, je príjemných 27 stupňov, voda má tak o 2 stupne menej.

Super piesková pláž, šum mora, vlny, sem-tam niekto prejde okolo, ale inak je tu príjemný pokoj. Po pláži sa pohybujú obrovské kraby. Človek aby bol stále v strehu. Nie, žeby boli nejako útočné, ale človek nikdy nevie, kedy ťa napadnú, a čo ti klepetami pricviknú. 😀 

Celý ostrov na nás pôsobí tak inakšie. Je tu veľa vysvietených až vyblikaných obchodov, nákupných centier. Vidieť, že ostrov patrí do „duty free“ zóny. Trošku sa tu už vytráca aj angličtina.

Zaujímavosť: Na ostrov Qeshm nepotrebujete vybavovať víza. Spolu s ostrovom Kish patrí do „free visa“ zóny. Ostrov má aj vlastné letisko, môžete sem priletieť (napr. z Teheránu, alebo z Dubaja) a užívať si. Maximálne však 14 dní bez víz, v opačnom prípade ich budete potrebovať.


12. deň – cesta do Širázu

Doobeda odchádzame (VIP) busom do Širázu. O hodinku a pol sme na trajekte a opúšťame ostrov. Cesta trajektom trvala pol hoďku, nič strašné. Keďže ostrov je „duty free“ a „visa free“ zóna, na pevnine očakávame kontroly. No veru, nemýlil som sa. 

Dostávame sa na prvú kontrolu. Bus zastavil v kolóne a zrazu sa otvoria batožinová priestory. Z okna vidíme ako z nich jeden náš spolucestujúci vyhadzuje obrovské vrecia, resp. balíky do priekopy pri ceste. Po chvíli nám docvakne, že sme svedkami pašovania tovaru. V tú istú chvíľu sa tam niekde z púšte vynorí chlap na motorke a obrovské balíky hneď odváža preč. Toto všetko sa tu deje za bieleho dňa, keď sa na nich pozerajú ľudia z busu. Podľa mňa sa museli aj modliť, aby sme ich (my dvaja turisti) nenatreli. 😀 Nuž, asi aj takto funguje pašovanie tovaru v rámci jednej krajiny. Keď toto všetko „prehrmelo“ do busu vstúpi policajt, prezrie si cestujúcich, či niekto nemá pri sebe nejakú veľkú objemnú batožinu. Už už sa chystá odísť, keď v tom zbadá nás – turistov. Hneď automatika, chcel vidieť naše pasy. Chvíľu ich študuje, obzerá, no bez slova ich vráti späť. Všetko je v poriadku, ideme ďalej.

Cesta do Širázu trvala celých 11 hodín, tento-krát cez deň. Cesta vedie opäť nehostinnou púšťou, neskôr sa aspoň na pár kilometrov zmení na úrodnú púšť. Na umelo zavlažovaných púštnych políčkach možno vidieť zber dozrievajúcich paradajok. Aspoň niečo sa tu dá dopestovať. Keby to nevidím na vlastné oči, tak si myslím, že sa tu nič neurodí. Je cítiť ako sa krajina pred nami dvíha. Ideme od hladiny mora späť do vnútrozemia do výšok okolo 1.200 m.n.m. Niekedy je stúpanie také prudké, že mám zaľahnuté v ušiach, ako keď stúpam autom na Donovaly. 🙂


13. deň – Širáz – perla Iránu

Je šieste najväčšie mesto Iránu, ležiace vo výške 1.550 m.n.m. Vraví sa, že kto nenavštívil Širáz, nemôže povedať, že bol v Iráne. Toto mesto jednoducho musíte vidieť, to ako keby ste išli do Paríža a neuvidíte Eiffelovku. 

Doobeda navštívime ako prvú mešitu Nasir al-Mulk Mosque prezývanú tiež ružová mešita. Ružová preto, lebo jej detailne prepracovaný mozaikový obklad je celý ladený do ružova so zámerom navodenia dojmu východu a západu slnka. Farebné sklenené vitráže vytvárajú v interiéri nádhernú kulisu. Naozaj veľmi pekné očarujúce miesto. Mešitu odporúčam navštíviť ráno, alebo večer, vtedy je svetlo najlepšie. (Platí sa tu vstupné 20.000 tomanov).

Na odporúčanie miestnych si ideme pozrieť mauzólea a hrobky významných iránskych básnikov Haféza a Sa’diho (Mausoleum of Hafez Tomb of Sa’di). Obe sú pre Iráncov takmer pútnickým miestom, zvlášť Hafézova hrobka, ktorú často vyhľadávajú mladé páry. (Vstupy – 20.000 tomanov). Medzi dominanty mesta patrí citadela šáha Karima (Karim Khan Citadel) postavená z tehál kedysi slúžiaca ako rezidencia ale aj ako obytný priestor pre tohto panovníka. (Vstup – 20.000 tomanov).

Poobede vstúpime do nekonečnej spleti uličiek Vakil Bazáru. Nakupujeme, nakupujeme a znova nakupujeme tradičné veci ako sú obrusy, prestieradlá, šatky, čaje, sladkosti. Všade cítiť atmosféru orientálneho obchodu. Naozaj si to tu užívame, tá atmosféra je priam úžasná.

Pôvodný plán bol taký, že až zajtra pôjdeme za chalanmi do Teheránu. Ale osud to však zariadil inak. Prvý zajtrajší bus ide až poobede o 16:00. Keď si prirátam tých 12-13 hodín na cestu, tak mi vychádza, že na ďalší deň ráno nestíhame 5:15 lietadlo. Preto odchádzame už dnes večer o deviatej nočným (VIP) busom späť hore do Teheránu. 


14. – 15. deň – opäť Teherán a cesta domov

Po 900 kilometroch a 13 hodinách strávených v (VIP) buse prichádzame do Teheránu na južný terminál, kde nás už čaká Khoz. Zoberie nás k sebe domov, ponúkne nás obedom. Pri obede debatujeme o rôznych témach, ale aj o našich zážitkoch na cestách po Iráne. Miestami zabrdneme aj do politiky. No fuj – politika, hneď ako sa uvedomíme, že sa rozprávame o nej, okamžite prestaneme. Večer sa zájdeme prejsť do menšieho bazáru a míňame posledné peniaze na čaje a sladkosti. Ešte si naposledy vychutnávame vôňu tejto naozaj jedinečnej krajiny. Hodinu a pol po polnoci sa so všetkými rozlúčime a odchádzame na letisko. Zo všetkých úst naraz zaznelo „SEE YOU NEXT TIME“ a zavreli sa dvere na taxíku.

Tááááák a sme na konci nášho dobrodružstva . Čaká nás už „iba“ nudná cesta domov z Teheránu späť do Viedne so šesť-hodinovým prestupom v Kyjeve. Spánok nás dostal rýchlejšie ako som si myslel. Piškvorky a loďky skončili niekde pod sedadlom. Cestou z Kyjeva, pohľadom na zasneženú krajinu si v tichosti v myšlienkach rekapitulujem posledné dva týždne prežité v Perzii. Bolo to naozaj dobrodružstvo ! ! 


Čo dodať na záver?

Irán nie je Irak! V Iráne nie je vojna a neprekvitá tam terorizmus !

Irán je krásna krajina plná farieb, vôní a chutí, bohatá na históriu, kultúru a hlavne je to bezpečná krajina. Nikde predtým som sa necítil bezpečnejšie ako práve tu, v Iráne. Za celú dobu som nemal pocit, že by ma tu mal niekto večer na ulici okradnúť, alebo by ma malo za najbližším rohom napadnúť komando ISIS. Irán je aj krajinou, kde je vládou zakázaný alkohol, facebook, instagram, opilstvo a nedôstojné správanie sa na verejnosti sa prísne trestá. Iránci sú veľmi milí a priateľskí ľudia, vždy nápomocní, plní ochoty. Možno nie sú na tom tak, ako „vyspelá“ západná Európa, ale tiež majú svoju hrdosť a kredit. Nedajte preto na všetky tie hlúposti, ktorými nás kŕmia mainstreamové médiá. 

Keď sa ma niekto spýta na Irán, tak vždy mu poviem len slová plné chvály na túto očarujúcu krajinu. Chcem aby ste aj vy spoznali a zažili Perziu na vlastnej koži. Preto, ak budete mať možnosť, určite sa vydajte do Iránu.

Špeciálne poďakovanie patrí samozrejme Khozovi, Hassanovi a Mr. Kooshovi a ich rodinám zato, že nás pohostili a postarali sa o nás. Merci beaucoup. 🙂


Ak sa Vám tento článok páčil, pokojne ho odmeňte lajkom. Bude mi potešením, ak Vám tento článok v niečom poradil alebo aj pomohol. 🙂

Ak poznáte niekoho, komu by tento článok tiež pomohol, tak ho pokojne zdieľajte na Facebooku. Alebo mu ho aspoň pošlite do správy. 🙂

Ďakujem ! 🙂

PS: Článok si pre istotu uložte do záložiek, lebo nikdy neviete, kedy ho opäť budete potrebovať.  😉 



Všetky fotky použité v tomto článku som zhotovil ja. V prípade, že fotka nie je moja, je pri nej uvedený zdroj. Osoby na fotkách súhlasili so zverejnením. 

Ak by ste chceli hocičo doplniť, poopraviť, spýtať sa, proste vyjadriť svoj názor, pokojne pridajte svoj komentár nižšie, alebo mi napíšte e-mail na info@cestujemtrekujem.com



Pridať komentár

English EN German DE Russian RU Slovak SK
Scroll Up