Cestujem,  Európa,  Taliansko

🇮🇹 Apúlia – podpätok talianskej čižmy za 6 dní

⏱️ doba čítania: 32 minút

Po pár zimných turistikách u nás doma na Slovensku ma už doslova cukalo ísť na pár dní niekam do južnejšieho regiónu Európy. Chcel som to však stihnúť ešte pred zmenou zamestnania, teda do konca marca 2022. Po prelúskaní stránok nízkonákladových leteckých spoločností padla voľba na juhotalianske Bari, čoby hlavné mesto regiónu Apúlia. Túto destináciu, resp. oblasť som mal v hľadáčiku už nejaký ten piatok. Čakalo sa už len na vhodnú príležitosť a taktiež na priaznivú cenu letenky. Tá ma na koniec marca 2022 vyšla na parádnych 30 € a to obojsmerne. 🙂

Apúlia ponúka mnoho krás. Je to síce navonok trošku chudobnejší región Talianska, ktorý zatiaľ neobjavilo toľko turistov, ale o to autentickejší a krajší zvnútra. A to je práve to, čo ma na Apúlii láka najviac. Keď jej dáte šancu, určite neoľutujete. Je tu čo obdivovať. Veď posúďte sami. 🙂


V článku nájdeš:



Náš itinerár:

* Apúlia za 6 dní bez potreby prenájmu auta:
  • 1. deň – na obed prílet do Bari, následne presun vlakom do Lecce + prehliadka mesta
  • 2. deň – Lecce – prehliadka mesta
  • 3. deň – ráno presun vlakom do Brindisi + prehliadka mesta, poobede presun vlakom do Ostuni + prehliadka mesta
  • 4. deň – okolo obeda presun vlakom do Bari + prehliadka mesta
  • 5. deň – ráno presun autobusom do miest Alberobello a Locorotondo + ich prehliadka, večer presun busom späť do Bari
  • 6. deň – ráno presun vlakom do prímorského mestečka Polignano a Mare, poobede presun vlakom späť do Bari + presun vlakom na letisko v Bari, (16:05) odlet smer Viedeň


Praktické info na začiatok:

  • Treba mi pas? – Nie, stačí občiansky preukaz – veď EÚ a Schengen, ale môže byť aj pas.
  • Platí sa v tu eurami? – Áno, jasnačka.
  • Je v Apúlii draho? – Áno, na naše pomery je tu o niečo drahšie.
  • Siesta od 13:00 do 16:00 – v tomto čase je obtiažne sa najesť v reštaurácii.
  • Autobusová a železničná preprava v Apúlii je dostupná a efektívna. Spoje sú pomerne časté a spoľahlivé. Menej spojov premáva v nedeľu.
    • vlakové, ale aj autobusové spojenia ľahko vyhľadáte na stránke trenitalia.com
    • autobusové spojenia nájdete na stránke getbybus.com
  • Bari:
    • Ako sa dostať z letiska v Bari do mesta (hl. vlaková stanica)?
      • shuttle-bus – premáva často, cena závisí od dopr. spoločnosti; my sme platili u šoféra 4 €
      • vlak – premáva často, lístok sa dá kúpiť buď online na stránke dopravcu Ferrotramviaria, (nie Trenitalia ! ! !), alebo v ae na nástupišti a stojí 5,10 €. Pozn.: vlak premáva do Bari Centrale FNB (bočná stanica).
    • Má Bari vybudované metro? – Nie, Bari nemá metro

Apúlia

Apúlia (tal. Puglia) je oblasť od pomyselnej ostrohy až po podpätok ”talianskej čižmy”, teda od polostrova Gargano až po polostrov Salento. Z jednej strany je obmývaná Jadranským morom, z opačnej strany zase Iónskym. Je to malebný, skôr rovinatý, len jemne zvlnený kraj plný zvláštnych guľatých (trulli) domčekov a olivových hájov. Je známa produkciou olivového oleja, známeho červeného vína Primitivo, či cestovín zvaných Orecchiette. Je bohatá na početné archeologické a historické pamiatky, keďže jej územím prešli antickí Gréci, ale aj moslimskí Saracéni (stredoveký európsky názov pre Turka či Araba, no najmä moslima). V neskoršom období bola súčasťou Neapolského kráľovstva až do zjednotenia Talianska v roku 1861.


Poďme už do Apúlie. Ale ako?

Isto mi dáte za pravdu, že v dnešnej dobe je na presun na väčšie vzdialenosti najvhodnejšia letecká doprava. V tejto oblasti, resp. regióne sa nachádzajú 2 medzinárodné letiská – Bari a Brindisi. Čo sa týka leteckých spojení do Apúlie, tak tie v dnešnej dobe za atraktívne ceny z okolitých letísk zabezpečuje napríklad Ryanair, alebo Wizzair.

My letíme Ryanairom (Lauda Europe) do Bari z viedenského letiska, kde nám pri nástupe do lietadla skontrolujú Covid dokumenty (GreenPass + vyplnený tzv. digital Passenger Locator Form (dPLF)), no a samozrejme cestovný doklad. Všetko prebehlo hladko a bez najmenších zdržaní. Po asi deväťdesiatich minútach letu, v čase keď hodinky ukazujú 11:45, pristávame na medzinárodnom letisku Karola Wojtyłu v Bari. Z príletovej haly smerujeme bez nejakej zvláštnej (covid) kontroly von na autobusové nástupište (dolu v podzemí sa nachádza aj vlaková stanica).

Letiskovým shuttle-busom (lístok sa dá kúpiť priamo u šoféra a stojí rovné 4 €) sa presunieme na vlakovú stanicu (Bari Centrale) v centre mesta Bari. Naša dnešná cieľová destinácia nie je Bari, ale asi 150 km juhovýchodným smerom vzdialené Lecce. Do Bari sa vrátime neskôr, ale o tom, potom. 🙂


Čo (sme stihli) vidieť v Apúlii?

Na preskúmanie nami vybraných miest sme si ani nepotrebovali požičať auto, nakoľko sú všetky perfektne prepojené lokálnou dopravou. Vlakom sme sa z Bari najprv presunuli asi 150 km juhovýchodným smerom do Lecce, aby sme sa potom postupne vrátili späť do východzieho bodu.

Lecce – baroková perla Apúlie, alebo aj Florencia juhu

Do Lecce sme pricestovali poobedňajším vlakom z Bari (11,50 €). Počas dvojhodinovej cesty vlakom z Bari do Lecce pozorujeme menšie dedinky, či mestečká, zvlnené pahorky posiate viničom, políčka pre farmárov, ale aj olivové sady plné starých stromov. Ubytko sme si našli za ”hradbami“ Starého mesta necelých 15 minút chôdze od železničnej stanice. Turisticky najzaujímavejšie miesta nie sú od seba veľmi ďaleko, čiže nič, čo by sa nedalo zvládnuť aj pešo. Mestu dominujú barokové paláce, meštianske domy, ale aj katedrály postavené z mäkkého salentského vápenca. Lecce sa môže pochváliť aj pamiatkami oveľa staršieho dátumu, napríklad rímskym amfiteátrom z 1.-2. storočia, či rímskym divadlom. Vďaka svojej barokovej architektúre má mesto prezývku Florencia juhu. Čo teda vidieť v Lecce?

Tak ako kedysi, tak aj dnes, sa do historického Starého mesta vstupuje cez niekoľko brán, za ktorými sa skrývajú skutočné architektonické skvosty v podobe impozantných budov, či barokových kostolov. Jednou z troch vstupných brán, ktorá umožňuje prístup do historického centra je Porta Rudiae. Je zároveň aj najstaršou bránou. Súčasťou západných hradieb je od začiatku 18. storočia (r. 1703) po tom, čo nahradila pôvodnú, ktorá sa koncom predchádzajúceho storočia zrútila. Je známa aj ako Porta di Sant’Oronzo, teda brána sv. Oronza – patróna mesta, ktorého socha je umiestnená na najvyššom bode brány. Po stranách v hornej časti možno vidieť ďalších ochrancov (patrónov) – sv. Irene a sv. Dominika

Staré mesto pulzuje životom, kaviarničkami, podnikmi, námestiami a tam všade medzi nimi stoja ruiny pamätajúce si stredovek, či dokonca Rímsku ríšu. Pekným príkladom je námestie sv. Oronza (Piazza Sant’Oronzo). Sú tu odkryté zvyšky rímskeho amfiteátra (Anfiteatro Romano) pochádzajúceho z 2. storočia. V čase svojej najväčšej slávy pojal až 20 tisíc divákov. Zvyšky, ktoré sú dnes k videniu tvoria približne tretinu amfiteátra. Jeho zvyšná časť je doteraz v podzemí a je zastavaná súčasnými budovami. Nachádza sa tu tiež malý kostolík, či skôr kaplnka sv. Mareka (Chiesetta di San Marco) z polovice 16. storočia. Na námestí je umiestnené dvojča (nie replika, či kópia) rímskeho stĺpu preneseného z Brindisi, ktorý označoval koniec slávnej cesty Via Appia (jedna z najstarších a strategicky najdôležitejších rímskych ciest v starovekej republike). Pre rekonštrukciu chýba na jeho konci bronzová socha sv. Oronza – patróna mesta. Kolorit námestia dotvára niekoľko historických budov, vrátane kostola Chiesa di Santa Maria della Grazia.

V meste je možné vidieť aj rímske divadlo, objavené v roku 1929. Divadlo je podstatne menšie ako amfiteáter, jeho priemer je 19 metrov, zatiaľ čo rozmery pôvodného amfiteátra boli 102 na 83 metrov. Divadlo bolo zrejme vyhradené výhradne pre miestnych, zatiaľ čo do amfiteátra prichádzali ľudia z okolitých obcí. V divadle sa dodnes príležitostne konajú predstavenia a koncerty.

Ak sa z námestia vydáme po Via Vittorio Emanuele II., narazíme na kostol zasvätený sv. Irene z Lecce (Chiesa di Santa Irene) – ochrankyni (patrónke) mesta, ktorou bola do roku 1656. Kostol bol dokončený v prvej polovici 17. storočia (r. 1639), interiér má pôdorys latinského kríža, ktorý odhaľuje niekoľko nádherných oltárov zdobených v barokovom štýle (oplatí sa vidieť). V apside sa nachádza hlavný oltár, ktorý bol prestavaný v roku 1753. Na stene je maľba zobrazujúca Prevoz svätej archy, majstrovské dielo Oronza Tisu.

Po Via Vittorio Emanuele II. plnej miestnych obchodíkov pokračujeme ďalej, až sa nám po ľavej strane otvorí priestor námestia Piazza Duomo. Nachádza sa tu katedrála zasvätená Nanebovzatiu Panny Márie – Cattedrale dell’Assunzione della Virgine, resp. Duomo di Lecce. Prvýkrát bola postavená v roku 1144, no v roku 1230 prešla opravami. V rokoch 1659-1670 ju prestaval architekt Giuseppe Zimbalo na príkaz biskupa Luigiho Pappacodu. Na bočnej fasáde vyniká charakteristická baroková výzdoba, na ktorej sa nachádzajú svätí patróni Oronzo (hore), Giusto a Fortunato, zatiaľ čo predná fasáda je klasickejšia a lineárnejšia. Vedľa katedrály stojí 70 metrov vysoká zvonica, vystavaná v rokoch 1661-1682. Interiér kostola rozdeleného do troch uličiek obohacuje množstvo oltárov z mramoru a lečského kameňa. Pozoruhodný je tiež drevený kesónový strop. Veľmi pôsobivé a zaujímavé sú krypty nachádzajúce sa pod hlavným oltárom tejto katedrály.

Súčasťou námestia je biskupský palác (Palazzo Arcivescovile) a budova kňazského seminára (Palazzo del Seminario). Spolu s katedrálou tvoria jednoliaty architektonický celok. Na nádvorí seminára zaujme baroková fontána. V budovách seminára možno okrem vystavených duchovných predmetov vidieť a obdivovať pekne zdobenú barokovú kaplnku.

Ak sa z námestia Piazza Sant’Oronzo vydáme severným smerom po Via Templari, narazíme na skutočné majstrovské dielo – Baziliku sv. Kríža (Basilica di Santa Croce) s bohato zdobeným priečelím. Všimnite si tie alegorické sochy, reliéfy, či ozdobné hlavice stĺpov. Dominantnou je hlavne rozeta zdobená kvetinami a anjelmi. No nie je to úžasné? Stavba baziliky započala v roku 1549, no prešlo celé jedno storočie, kým bola dokončená. V interiéri je umiestnených sedemnásť oltárov; ten hlavný má zdobený portál s erbom rodu Adorniovcov, ktorých hrobky sú uložené vo vnútri baziliky. Pozoruhodný je aj obraz sv. Františka z Paoly (barokové umelecké dielo od Francesca Antonia Zimbala) a tiež drevený kesónový strop. Bazilika sa pýši titulom basilica minore, čo je zvláštny čestný titul, ktorý významným bazilikám udeľuje pápež.

Veľmi ma baví také to bezcieľne potulovanie sa uličkami Starého mesta. Neviem prečo, ale tu v Lecce som si to neskutočne užíval. Človek narazí na zaujímavé miesta, uličky, zákutia, či ďalšie kostoly, ktorých je v meste neúrekom. Napríklad kostol sv. Kláry (Chiesa di Santa Chiara) neďaleko námestia sv. Oronza je zaujímavý svojou mierne prehnutou fasádou bez vrcholu. Za povšimnutie tiež určite stojí aj Bazilika sv. Jána Krstiteľa (Basilica di San Giovanni Battista al Rosario) nachádzajúca sa pár krokov od brány Porta Rudiae. Kostol dal postaviť architekt Giuseppe Zimbalo v rokoch 1691 až 1728. Neďaleko brány sv. Blažeja (Porta San Biagio) sa nachádza kostol sv. Matúša (Chiesa di San Matteo) spájajúci rímske barokové formy s tradičnou dekoratívnou rezbou miestneho kameňa postavený v druhej polovici 17. storočia na mieste starobylej kaplnky z pätnásteho storočia.

Ďalšou významnou pamiatkou okrem kostolov je hrad Castello Carlo V, ktorý nechal postaviť podľa vojenských plánov cisár Karol V. v rokoch 1539-1549 na pozostatkoch normanského hradu. Štyri mohutné veže dokladujú vojenský účel pevnosti. Nachádza sa v tesnej blízkosti Starého mesta, hneď za pomyselnými hradbami. Od r. 2009 je hrad sprístupnený verejnosti (vstupné 8 €). Musím povedať, že návšteva hradu ma príliš nenadchla. Okrem pár obrazov a sprístupnených sál neponúka nič.

Za ten jeden aj štvrť dňa sme Staré mesto prebrázdili krížom-krážom a vari ani jedna jediná ulička nezostala bez nášho povšimnutia. Toto mesto má proste úžasnú atmosféru. Myslím, že Lecce je právom považované za barokovú metropolu južného Talianska, perlu Apúlie, či Salenta.

Brindisi – brána na Východ

Do Brindisi prichádzame ranným vlakom z Lecce (3,10 €). Pol hodinová cesta nám ubehla ani nevieme ako. Zo stanice mierime k hradu Castello Svevo. Na severozápadnom okraji Starého mesta stojí od 16. storočia. Bol domovom niekoľkých panovníkov. Dnes je využívaný prevažne ako veliteľstvo námorníctva San Marco. Vstup do hradu je možný len vyžiadanie a pre väčšiu skupinu. Pokračujeme ďalej, po pár sto prejdených metroch prídeme na menšie námestie sv. Terézie (Piazza Santa Teresa), ktorému dominuje pamätník padlým talianskym vojakom. Na východnej strane námestia sa nachádza barokový kostol sv. Terézie (Chiesa di Santa Teresa) z konca 17. storočia.

Po schodoch zídeme dolu na široké nábrežie, resp. promenádu lemujúcu záliv. Príjemná prechádzka s výhľadom na 53 metrov vysoký pamätník talianskych námorníkov (Monumento al Marinaio d’Italia), pripomínajúci kormidlo lode. V jeho hornej časti sa nachádza vyhliadka, z ktorej možno vidieť na opačnom brehu nielen veľkú časť historického centra, ale aj celý prístav. Ten bol v minulosti oveľa dôležitejší ako je teraz – predstavoval hlavnú obchodnú tepnu. Dnes v ňom najčastejšie prestupujú turisti na trajekty mieriace do Grécka. Aj preto je Brindisi často poeticky označované ako ”brána na Východ“. V diaľke vidno hrad Castello Alfonsino z konca 15. storočia, ktorý slúžil ako obranné opevnenie a ochrana pre vstup do prístavu Brindisi.

Pokračujeme ďalej, až sa dostaneme k schodisku vedúcemu k rímskemu stĺpu – Colonne Romane, pri ktorom končila slávna Via Appia (jedna z najstarších a strategicky najdôležitejších rímskych ciest v starovekej republike). Tá začínala za mestskými hradbami Ríma a viedla do 195 kilometrov vzdialeného mesta Capua v Kampánii, kde sa napojila na ďalšiu cestu Via Latina. Neskôr bola predĺžená až do prístavu Brindisi. Pôvodne tam stáli stĺpy dva – jeden z nich sa v roku 1528 kvôli statickej chybe zrútil, neskôr bol venovaný susednému mestu Lecce. Pokračujeme hlbšie do uličiek Starého mesta. Po pár sto prejdených metroch prídeme na námestie Piazza Duomo, na ktorom stojí románska Katedrála zasvätená Navštíveniu a sv. Jánovi Krstiteľovi (Cattedrale della Visitazione e San Giovanni Battista) pôvodom z 11. storočia. Neskôr bola však prestavaná v barokovom štýle, keď ju v 18. storočí do značnej miery zničilo zemetrasenie. Dodnes tu však zostali zachované pozostatky podlahovej mozaiky z roku 1178. Na námestí stojí tiež za pozornosť predná veranda Portico dei Templari s dvomi radmi oblúkov z 12. a 13. storočia.

V tichej uličke, asi 350m od brindiskej katedrály sa nachádza nenápadný kostolík Chiesa di San Giovanni al Sepolcro. Je polkruhového tvaru, pochádza z konca 11. storočia a radí sa medzi najvýznamnejšie pamiatky mesta. Vo vnútri sa na stenách sa nachádzajú odkryté fresky pochádzajúce z 13.-15. storočia. Platí sa vstupné 3 €.

Za zmienku určite stoja aj pozostatky rímskeho obydlia cca z 1. storočia p.n.l. nachádzajúce sa pod divadlom Nuovo Teatro Verdi. Podľa môjho názoru si na Brindisi stačí vyhradiť pár hodín a človek uvidí všetko podstatné. Ak máte cestu okolo a čas, zastavte sa tu aspoň na kávu niekde v Starom meste, či na promenáde a obzrite tých pár pamiatok, ktoré mesto ponúka. Okrem promenády mesto pôsobí takým ospalým, spomaleným dojmom. Po asi troch hodinách prechádzky po Brindisi odchádzame na vlakovú stanicu, aby sme sa presunuli 40 km severozápadným smerom do Ostuni.

Ostuni – “La Città Bianca” – “Biele mesto”

Do Ostuni, resp. na jeho predmestie prichádzame poobedným vlakom z Brindisi (3,10 €). Centrum mesta je od vlakovej stanice vzdialené asi 3 km. Pešo by nám to do centra, ktoré sa navyše nachádza na kopci, trvalo asi hodinu. Chvíľku váhame, či (ne)využijeme ten jediný taxík, čo tam stál, ale nakoniec prikývneme, že áno. Pošetríme aspoň nohy. Hneď po príchode nás Ostuni očarilo svojou krásou. Ako už bolo spomenuté, mesto sa rozprestiera na kopci a pozostáva najmä z budov s jasne bielymi fasádami, ktoré dostávajú vďaka slnečným lúčom krajší jas. Domáci ho preto prezývajú “La Città Bianca”, čo v preklade znamená “Biele mesto”. Ja si myslím, že pokojne ho môžeme zaradiť medzi najkrajšie miesta južného Talianska. Veď posúďte sami. 🙂

Historické centrum predstavuje stredoveké mestské jadro s priechodmi úzkymi uličkami, príkrymi schodiskami a miniatúrnymi námestíčkami schovanými za hradbami, ktoré mali mesto uchrániť pred nájazdmi Turkov. Uličky sú pekne vyzdobené rôznymi dekoratívnymi predmetmi. Celé mestečko pôsobí uhladeno, je ako stvorené na romantickú prechádzku so zastavením sa na pohár červeného vína, či tanier plný chutného jedla. Panuje je tu taká pohodová, typicky južanská uvoľnená atmosféra.

Centrom mestského života je Námestie slobody (Piazza della Libertà). Nachádza sa tu niekoľko barov, či reštaurácií. Aktuálne je ich otvorených len zopár. Chcem veriť tomu, že je to tým popandendemickým obdobím a tiež, že je mimo sezóny. Navyše aj dnešné pochmúrnejšie marcové počasie veľmi nenahráva živým terasám. Verím tomu, že v lete to tu poriadne žije. Na východnom okraji námestia stojí od začiatku 14. storočia kostol Chiesa di San Francesco d’Assisi. V priebehu storočí bol niekoľkokrát renovovaný, najmä preto, aby bol homogénny s budovou františkánskeho kláštora (dnešná radnica). Okrem toho tu nájdeme 20 metrov vysoký barokový stĺp, ktorý dali postaviť miestni obyvatelia ako poďakovanie sv. Oronzovi za to, že ich mesto zachránil pred morom.

Po Via Cattedrale plnej drobných obchodíkov s remeselnými výrobkami stúpame do kopca vyššie a vyššie. Po ľavej strane míňame rokokový kostol Chiesa San Vito Martire z 18. storočia, je považovaný za jednu z najkrajších ukážok apulijského rokoka. Dnes sa v ňom nachádza múzeum.

Postupne sa dostaneme na najvyššie miesto v meste, kde bol medzi rokmi 1435–1495 vybudovaný kostol, resp. katedrála sv. Panny Márie (Chiesa di Santa Maria Assunta). Paradoxne nie je omietnutá na bielo, je postavená v neskoro gotickom štýle a nesie benátske i dalmátske prvky. Interiér je však prevažne barokový. V roku 2011 získala označenie basilica minore, ktorý udeľuje pápež významným bazilikám. Vpravo od katedrály stojí biskupský palác, vľavo zase budova seminára – Palazzo del seminario. Obe budovy na poslednej strane námestia spája fotogenický oblúk Arco Scoppa. Odporúčam prejsť sa pod oblúk ďalej a pozrieť sa k vyhliadke odkiaľ vidno na nekonečné Jadranské more.

Pre atmosféru, ktoré toto mestečko má, sme sa rozhodli, že sa tu aj ubytujeme, zájdeme na večeru a vychutnáme si prechádzku večerným Ostuni. Ďalší deň sa zobúdzame do pochmúrneho a upršaného rána. Ráno v meste panuje ešte taká ospalá atmosféra. Okolo pol desiatej reštaurácie ešte len pripravujú stoly pre prvých návštevníkov, o príprave raňajok ešte len začínajú uvažovať. Prší a nálada nie je príliš prívetivá, no neklesáme na duchu. Na stojáka zjeme dva trojuholníky pizze, ktoré sme si kúpili v malej pekárničke na rohu ulice. Dokonca už aj prestalo pršať a my odchádzame (pešo) na vlakovú stanicu, aby sme sa presunuli 80 km severozápadným smerom do Bari.

Bari – hlavné mesto Apúlie

Do Bari prichádzame vlakom z Ostuni (6,10 €) o jednej hodine popoludní. Počasie veľmi prívetivé nie je, opäť prší. Ani dohodnuté ubytko poblíž stanice ešte nemáme sprístupnené, resp. nachystané. Nevadí, zájdeme si aspoň do neďalekej reštaurácie na obed, kde prečkáme nepríjemný lejak a zabijeme trošku času, pokiaľ sa nám uvoľní ubytko.

Hlavné mesto Apúlie je dynamickou metropolou, kde vládne naozaj čulý ruch. Známe je tiež vďaka prístavu a pre svoj charakter univerzitného mesta. Prvé štvrte bližšie k železničnej stanici sú celkom moderné. Široké ulice s podnikmi, reštauráciami či butikmi a kopou ľudí – hlavne na nákupnej triede Via Sparano da Bari. Tento svet odrazu pretína Corso Vittorio Emanuelle, kde začína historické centrum Starého mesta, resp. končí – podľa toho, z ktorej strany doň človek vchádza. Od hl. vlakovej stanice (Bari Centrale) je vzdialené cca 800 m. Turisticky najzaujímavejšie miesta nie sú od seba veľmi ďaleko, čiže nič, čo by sa nedalo zvládnuť aj pešo. Čo teda vidieť v Bari?

V tesnej blízkosti Starého mesta a námorného prístavu leží pevnosť, resp. hrad Castello Svevo (vstupné 5 €). Leží na základoch byzantsko-normanského hradu, ktorý v 13. storočí podstatne rozšíril štaufský cisár Fridrich II. V 16. storočí bol za vlády Izabely Aragónskej prebudovaný na renesančnú rezidenciu s impozantnými rohovými bastiónmi. Po nejaký čas pevnosť slúžila ako kasárne a väzenie, dnes je miestom konania mnohých výstav a kultúrnych podujatí. Od hradu je to len na skok do Starého mesta, ktoré miestny nazývajú Bari Vecchia.

Bari Vecchia, alebo ak chcete Staré mesto, možno popísať ako malebnú štvrť na cípe pevniny vybiehajúcej do mora s meštiackymi domami, priechodmi, dvormi, krivolakými úzkymi a mnohokrát aj slepými uličkami, ktorá v mnohom pripomína bludisko. V mnohých zákutiach sa skromne ukrývajú malé, ale starostlivo udržiavané kaplnky svedčiace o hlbokom vierovyznaní miestnych obyvateľov.

Hneď za vstupom do Starého mesta na námestí Piazza dell’Odegitria sa nachádza katedrála sv. Sabina (Cattedrale di San Sabino) stojaca na mieste predchádzajúcej byzantskej stavby z polovice 11. storočia, ktorú zničil sicílsky kráľ Viliam I. pri svojom ťažení v roku 1156. Predlohou pri jej obnove v 12. a 13. storočí bola bazilika sv. Mikuláša, ktorá vtedy ako jediná zostala ušetrená od jeho skazy. Snehovo biele trojdielne priečelie s lomenými štítmi zdobí veľká okenná rozeta. V kryptách pod hlavným oltárom sú uložené relikvie sv. Sabina – biskupa z Canosu.

Spleťou uličiek sa dostaneme až k najvýznamnejšej pamiatke, ktorou je Bazilika svätého Mikuláša (Basilica di San Nicola), postavená v rokoch 1087 až 1197 na troskách niekdajšieho byzantského paláca. Pomenovaná je podľa svätca, ktorého relikvie sem z Myry, kde podľa legendy Mikuláš zomrel v roku 343 (dnešné Demre v Turecku) prinieslo 62 apulijských námorníkov. Niektoré zdroje dokonca tvrdia, že ich tam rovno ukradli a preniesli sem do Bari po tom, čo sa Myra dostala do rúk Saracénov (stredoveký európsky názov pre Turka či Araba, no najmä moslima), keď ich chceli pre seba aj Benátky. Bazilika je krásnym príkladom apulijského románského umenia. Má štvorcový pôdorys a je trojloďová. Dolu pod hlavným oltárom sa nachádza krypta, v ktorej sú uchované ostatky sv. Mikuláša. Krížovú klenbu krypty podopiera 28 rozdielnych stĺpov – všimnite si, že každý stĺp je naozaj iný.

Za zmienku určite stojí najstaršia štvrť San Pietro s opátstvom Santa Scolastica, v ktorom sa dnes nachádza archeologické múzeum. Od baziliky sa k nim dostanete po krásne zrekonštruovanej Via Venezia vedúcej po starých mestských hradbách. Škoda, že sme to nevedeli skôr, mohli sme mať po jednej strane pohľad na úzke uličky starého mesta a na druhej strane výhľad na otvorené more a promenádu. My sme sa však vybrali popod hradby na promenádu Lungomare Imperatore Augusto, čo je vlastne tiež dobré miesto na prechádzku, či sledovanie morských vĺn z jednej z mnoha lavičiek. Pokračujeme ďalej okolo zrekonštruovaných pozostatkov hradieb pevnosti (Fortino Sant’Antonio), stočíme sa k starému prístavu (Porto Vecchio), kde sa každý deň koná rybí trh. Nakrátko ešte zájdeme na neďaleké námestie Piazza Mercantile, kde sa nachádza palác Sedile dei Nobili. Opodiaľ, na námestí Piazza del Ferrarese sa v blízkosti polkruhovej opsidy kostolíka Chiesa della Vallisa nachádzajú zbytky starovekej rímskej cesty Via Appia Traiana. Nakoniec si obzrieme secesnú budovu divadla Margherita (Teatro Margherita), ktorá kedysi slúžila ako kino a divadlo, no dnes je výstavným priestorom súčasného umenia.

Deň sa pomaly chýli ku koncu, ešte si zájdeme na večeru do jednej z mnohých reštaurácii a pôjdeme späť na ubytko. Zajtra nás čaká nový, rozprávkový, trulli deň, na ktorý sa už teraz teším.

Alberobello – hlavné mesto trullov

Alberobello, malé mestečko s 11 tis. obyvateľmi, je azda najväčším lákadlom Apúlie. Jeho názov sa dá preložiť ako ”pekný strom“. Nie sú to však stromy, ktoré sem chodia turisti obdivovať. Alberobello je známe najmä vďaka svojej unikátnej architektúre, ktorú tvoria úzke uličky a miestne kamenné, rozprávkovo vyzerajúce trulli domčeky s kužeľovitými strechami. Od roku 1996 je mestečko, pre túto architektúru, zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Do Alberobella sme sa vybrali ranným busom z Bari, ktorý vychádza z bočnej strany vlakovej stanice (4,40 €). Táto ”autobusová stanica“ však nie je nijak označená, takže treba hľadať len autobusy stojace popri ceste. Lístok kúpite buď online, alebo v miestnej kaviarni v pasáži. Centrum mesta je od zastávky vzdialené zopár sto metrov, asi 10 minút chôdze. Po Via Giuseppe Garibaldi sa dostaneme na ospalé námestíčko Piazza Popolo, v strede ktorého stojí opustený vojenský pomník. Hneď vedľa kostola sa nachádza terasa s krásnym výhľadom na desiatky, či stovky zašpicatených striech, domčekov pripomínajúcich včelie úle. Stoja tam jeden vedľa druhého a spoločne vytvárajú mestečko ako vystrihnuté z rozprávky. Viaceré strechy na sebe majú nejaký malý obrázok, či skôr symbol. Niektoré zdobí srdce, slnko, iné polmesiac či kríž.

Trulli boli všeobecne budované ako obydlia alebo sýpky. Tradične sa stavali bez cementu či malty, a tým pádom nepodliehali zdaneniu. Múry sú veľmi hrubé, zabezpečujúc tak studené prostredie v horúcom počasí a chrániac proti chladu v zimnom období. O pôvode dizajnu trulla existuje veľa teórií. Jedna z najpopulárnejších hovorí, že kvôli vysokým daniam z nehnuteľností stavali ľudia z Apúlie svoje strechy z kameňov bez spojiva (malty), aby ich mohli rozobrať, keď sa v oblasti vyskytovali inšpektori. Veď stavba bez strechy predsa nie je dom. 😀

V niektorých domčekoch stále bývajú domáci, v niektorých sú obchodíky so suvenírmi, v iných zase kaviarne, či reštaurácie, alebo sa zmenili na ubytovania. Za necelé 3 hoďky sme si to tu celé bez nejakého naháňania sa prezreli, pofotili a vychutnali atmosféru tohto rozprávkového Trulli mestečka. Vraciame sa na autobusovú zastávku a rozmýšľame, či sa vrátiť späť do Bari, alebo pokračovať v trase smerom na Martina Franca, kde mal náš autobus konečnú. ”Bé“ je správne – pokračujeme v spoznávaní Apúlie ďalej. O pár minút nám už aj ide autobus.

Locorotondo – okrúhle m(i)esto

Do Locorotonda sme si odskočili poobede, počas siesty, busom zo susedného Alberobella (1,10 €). Tu v Locorotonde na nás čaká pokoj a utíchnuté, takmer ľudoprázdne mestečko, v ktorom akoby zastal čas. Úplný protiklad Alberobella. Človek tu narazí na viac miestnych ako na turistov a v uliciach, či reštauráciách počuje skôr taliančinu. Locorotondo je podobné Ostuni, len v menšom, ale o to útulnejšom vydaní. Historické centrum, ktoré je v súčasnej dobe celé jednou veľkou pešou zónou, sa dá v pohode prejsť pešo za pár hodín. Pod pojmom pár hodín si možno predstaviť jeho skutočný význam, teda dve hodiny. Predstavuje ho stredoveké mestské jadro s budovami väčšinou natretými bielou farbou, úzkymi uličkami, či miniatúrnymi námestíčkami.

Názov mesta by sa dal voľne preložiť ako ”kruhové, či okrúhle miesto“. Toto pomenovanie ale mesto nezískalo hneď pri svojom vzniku. Hovorilo sa mu Casale San Giorgio, teda Osada sv. Juraja, patróna mesta. Potom sa mu hovorilo Casale Rotondo – Okrúhla osada, následne Luogorotondo – Okrúhle miesto a až roku 1834 sa ujal súčasný, len mierne obmenený, názov Locorotondo. Pôvodná osada vznikla už v 7. storočí p. n. l. strategicky na kopci. Tak ako kedysi, tak aj dnes sa do (historického) mesta vstupuje cez dve brány – Porta Napoli na východe a Porta Lecce na západe. V historickom jadre možno nájsť množstvo zaujímavých budov, či palácov, ako je napríklad Palazzo Morelli, v súčasnosti je však v súkromných rukách. Pri radnici stojí hodinová veža (Torre dell’Orologio) z 18. storočia, v ktorej kedysi sídlila nielen univerzita, ale aj väzenie. Mestu kedysi tiež dominoval hrad, ktorý zrejme stával na mieste súčasného námestia Piazza Vittorio Emanuele. Dnes sa tu nachádza park, z ktorého je pekný výhľad do okolitej krajiny.

Dominantou mesta je kostol Chiesa Madre di San Giorgio, zasvätený patrónovi mesta – sv. Jurajovi. Bol vystavaný v rokoch 1790-1825 na mieste pôvodných dvoch menších kostolov. Neoklasicistické priečelie kostola zdobí reliéf znázorňujúci sv. Juraja s drakom a tiež sochy sv. Petra a Pavla. Centrálna kupola vysoká 35 metrov bola kedysi pokrytá farebnými terakotovými strešnými škridlami. Po zásahu bleskom počas obrovskej búrky v roku 1841 bol kostol zničený a kupola nikdy nebola upravená do svojej pôvodnej podoby. Najstarším kostolom v meste je kostol Madonna della Greca. Jeho strohú čelnú fasádu zdobí veľké kruhové okno. Prvá písomná zmienka o kostole je z roku 1520, avšak táto sakrálna stavba je zjavne oveľa staršieho pôvodu. Zaujímavý je tiež aj malý kostolík San Nicola, so svojimi farebnými nástennými maľbami. Postavený bol na začiatku 16. storočia a zaujímavé je, že sa v ňom každú tretiu stredu v mesiaci konajú ekumenické slávnosti pre všetky existujúce svetové náboženstvá.

Dnes toho už asi viacej nestihneme, vraciame sa na autobusovú zastávku a odchádzame späť do Bari (5,20 €). Škoda, ak by sme sa ráno vymotali z Bari skôr, možno by sme si stihli pozrieť aj ďalšie pútavé a zaujímavé mestečko – Martina Franca.

Polignano a Mare

Pravdu povediac, do Polignano a Mare sme sa vybrali zabiť posledné hodiny nášho apulijského výletu. A že prečo práve sem? Asi aj preto, že táto destinácia je odfotená takmer v každom katalógu Apúlie a chceli sme sa na vlastné oči presvedčiť, či je to naozaj také lákadlo. V neposlednom rade aj preto, že z Bari sme tu vlakom za pol hodinku. Polignano a Mare je malebné mestečko na pobreží Jadranského mora vystavané na skale nad morom, ktoré existuje už od čias Rímskej ríše, keď bolo len rybárskou dedinou. Poďme sa teda pozrieť na to, čo tu okrem toho jedného fotogenického útesu je.

Pol hodinová cesta vlakom z Bari nám ubehla vcelku rýchlo. Počasie veru nič moc, je zamračené, ale aspoň neprší. Zatiaľ. Zo stanice mierime do historického centra mesta, ktorým je námestíčko Piazza Vittorio Emanuele II. Okrem zvonice sa tu nachádza kostol Chiesa Matrice di Santa Maria Assunta, ktorého pôvod sa datuje na koniec 13. storočia. Zvonku nenápadný kostol zaujme svojím zdobeným interiérom.

Len tak pre zaujímavosť, tu v Polignano a Mare sa narodil Domenico Modugno, autor jednej z najznámejších talianskych pesničiek – “Nel blu dipinto di blu”, známej ako “Volare”. Jeho trojmetrová socha stojí na nábreží Jadranského mora.

Mesto je vystavané na vyše 20 metrovom útese. Niektoré z kľukatých uličiek vedú priamo k terasám, z ktorých sa otvára pekný pohľad na more a rozoklané útesy s vyhĺbenými jaskyňami. Väčšina budov v starom meste je biela alebo svetlá a svojimi plochými strechami pripomína severoafrické mestá. Pod robustným (zreštaurovaným) rímskym mostom na antickej ceste Via Appia Traiana je schodisko vedúce na známu verejnú mestskú pláž Lama Monachile. Poviem pravdu, čakal som niečo viac. V lete by som tu na tejto pláži rozhodne nechcel tráviť svoj voľný čas, musí to tu byť riadne šialenstvo a hlava na hlave. Polignano a Mare nie je veľmi turisticky rušné mestečko. Turisti si tu zvyčajne urobia iba krátku zastávku a odfotia si fotogenický útes či most. 

Náš čas v Apúlii sa pomaly aj naplnil. Ešte si zájdeme na obed do miestnej reštaurácie a presunieme sa na vlakovú stanicu, odchádzame späť do Bari. Len čo dorazíme na stanicu začne pršať. Asi najvyšší čas ísť domov na Slovensko. Na letisko v Bari prídeme včas, pred odletom dokonca stíhame aj kávičku. Čaká nás už iba (nudná) cesta domov. Ciao Puglia, bolo tu naozaj skvele!


Komu by bolo málo a mal by viac času ako my, určite netreba vynechať mestá a mestečká ako:

  • Otranto – najvýchodnejší bod Talianska; V katedrále z 11. storočia sa nachádza najväčšia podlahová mozaika v celom Taliansku.
  • Matera (región Basilicata) – jedno z najstarších miest na svete, od roku 1993 zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO.
  • Martina Franca – krásne zachovalé staré mesto obklopené kamennými hradbami
  • Monopoli – lákadlom môžu byť dostupné pláže, ale aj historické centrum mestečka obohnané mestskými hradbami a hradom zo 16. storočia
  • Trani – prímorské mestečko s katedrálou z 13. storočia – majstrovské dielo románskej architektúry
  • Castel del Monte – impozantná osemboká pevnosť, ktorá je od roku 1996 svetovým kultúrnym dedičstvom UNESCO

Koľko ma to celé stálo?

  • bus Bratislava – Viedeň – Bratislava: 16 €
  • letenka Viedeň – Bari – Viedeň: 30 €
  • ubytko – Lecce, Ostuni, Bari (5 nocí pre 2 osoby bez raňajok): 248 € => 124 € / osoba
  • doprava po Apúlii (vlaky + bus + taxík): 52 €
  • poživeň v reštauráciách: 149 €
  • nákupy v potravinách: 23 €
  • vstupenky: 12 €
  • suveníry: 20 €
  • Spolu na 1 osobu: 426 € 

Je to veľa, či málo? Dalo by sa to urobiť možno aj lacnejšie, ale aj drahšie. Možno sme nemuseli bývať priamo v centrách miest a tým pádom by sme ušetrili aj nejaké to euro, ale zase by sme neušetrili čas. Určite by sa dalo ušetriť na jedle a nejesť v reštauráciách, ale vo fastfoodoch, ktorých je mimochodom v navštívených mestách ozaj veľmi málo. Takisto by sa dalo ušetriť na pití a nedať si ku každému jedlu pohár vína, ale vodu. No ale prečo toto všetko oželieť? Veď som na výlete, niečo si predsa aj doprajem. No nie? Minúť takmer 430 € za 6 dní aj s cestou nie je zase až tak málo, no keď si uvedomím, že som videl ďalšie zaujímavé miesta a niečo nové zažil, tak je to prijateľná cena.


Čo dodať na úplný záver?

Taliansko je plné prekvapení. Ktorýkoľvek kraj si človek vyberie, vždy si tam nájde niečo pre seba. Apúlia nás zaujala svojimi malými, historickými mestečkami odetými do bielej farby s úzkymi uličkami, v ktorých sa človek ľahko stratí, tiež väčšími centrami ako Lecce, Bari, či úchvatnými rybárskymi dedinami postavenými na skalných útesoch, ale aj rozprávkovým Alberobellom. Apulijské mestá sú plné kontrastov. V čase poludňajšej siesty sa zdajú byť takmer vyľudnené, no večer to v mnohých z nich pekne žije. Napríklad v takom Brindisi, či Locorotonde si človek pripadá, akoby zastal čas. Človek tu narazí na viac miestnych obyvateľov ako na turistov a v uliciach, či reštauráciách počujete skôr taliančinu. Apúlia má nezameniteľnú atmosféru, je autentická a kúzelná zároveň. Rozhodne má čo ponúknuť. Každý si tu nájde to svoje. Je to raj pre milovníkov vína, dobrého jedla, priezračného mora, či romantických a útulných uličiek. Na svoje si tu prídu nielen milovníci architektúry, či histórie, ale aj plážoví povaľači. Mestá ako Lecce, Ostuni, Bari, či Alberobello jednoznačne stoja za návštevu. Zbaľte si teda ruksak, kufor, tašku, igelitku a vyrazte na juh Talianska do Apúlie! Určite neoľutujete!


Fotogaléria


Ak sa Vám tento článok páčil, pokojne ho odmeňte lajkom. Bude mi potešením, ak Vám tento článok v niečom poradil alebo aj pomohol. 🙂

Ak poznáte niekoho, komu by tento článok tiež pomohol, tak ho pokojne zdieľajte na Facebooku. Alebo mu ho aspoň pošlite do správy. 🙂

Ďakujem ! 🙂


Všetky fotky použité v tomto článku som zhotovil ja. V prípade, že fotka nie je moja, je pri nej uvedený zdroj. Osoby na fotkách súhlasili so zverejnením. 

Ak by ste chceli hocičo doplniť, poopraviť, spýtať sa, proste vyjadriť svoj názor, pokojne pridajte svoj komentár nižšie, alebo mi napíšte e-mail na info@cestujemtrekujem.com


‼ PS: Článok si pre istotu uložte do záložiek, lebo nikdy neviete, kedy ho opäť budete potrebovať. 😉 ‼


Pridať komentár