Ázia,  Cestovanie,  Jordánsko

Cesta na Blízky východ, alebo aj severné Jordánsko za 4 dni

Jordánsko som mal v hľadáčiku už nejaký ten piatok. V momente, keď Ryanair, respektíve Laudamotion ohlásil spustenie novej leteckej linky z Viedne do jordánskeho Ammánu, som hneď vedel, že sa tam určite pôjdem pozrieť. Čakalo sa už len na vhodnú príležitosť a taktiež na priaznivú cenu letenky. Tá ma na koniec januára 2019 vyšla na parádnych 30€ spiatočne.

Pri pohľade na mapu sveta je jasné, že Jordánske hášimovské kráľovstvo, skrátene Jordánsko, sa nachádza na Blízkom východe. Teda v oblasti, kde sa stretávajú tri kontinenty, kde vznikli najstaršie ľudské civilizácie a taktiež kde vznikli tri základné svetové monoteistické náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam.

V jeho severnej časti sa nachádza mnoho rímskych pamiatok, ktoré mňa tak nesmierne zaujímajú a fascinujú. Aj preto sme zostali tu hore na severe a neodišli kvôli nemenej zaujímavému skalnému mestu Petra 230 km na juh krajiny. Poďte so mnou po stopách Rímskej ríše na „ďalekom“ Blízkom východe a vydajme sa spolu biblickým územím až k Mŕtvemu moru. Welcome to Jordan!



Kamaráti a známi sa ma pred cestou pýtali, že prečo práve Blízky východ, veď tam je vojna. Nie, v Jordánsku vojna nie je a ako turistovi Vám tam naozaj nič nehrozí.


V článku sa dozvieš:

  • praktické info, ktoré je dobré vedieť pred cestou do Jordánska a ako poriešiť víza
  • itinerár na severné Jordánsko za 4 dni
  • zaujímavosti o mestách, ktoré sme navštívili
  • čo zaujímavé sme videli a zažili
  • čo sme ochutnali
  • moje odporúčanie, či sa oplatí navštíviť severné Jordánsko

Náš itinerár na Jordánsko za 4 dni:

  • Sobota – podvečer (17:00) prílet do Ammánu
  • Nedeľa – ráno odchod do Jerrash-u, prehliadka mesta, poobede presun späť do Ammánu
  • Pondelok – prehliadka Ammánu, poobede odchod do mesta Madaba
  • Utorok – doobeda prehliadka Madaby, pred obedom odchod smer Hora Nebo a Mŕtve more, poobede odchod na letisko Queen Alia v Ammáne, 17:40 odlet do Viedne


Praktické info na začiatok:

  • Je v Jordánsku (ne)bezpečne? – je to bezpečná krajina, kde vám ako turistovi naozaj nič nehrozí
  • Treba do Jordánska pas? – áno, je potrebný cestovný pas s platnosťou najmenej 6 mesiacov odo dňa vstupu do krajiny. 
  • Treba do Jordánska víza? – áno, treba víza
    • dajú sa vybaviť po prílete (Visa on arrival) na letisku v Ammáne, prípadne poriešiť dopredu JordanPass-om, v ktorom je už zahrnuté vstupné do skalného mesta Petra + niekoľko ďalších vstupov na zaujímavé miesta po celej krajine.
  • Majú rovnaké časové pásmo ako my? – nie, je tam o +1 hodiny viac; (majú aj letný čas, tak ako my)
  • Majú rovnaké písmo ako my? – nie, píšu arabským písmom, ktoré bežný človek nikdy neprečíta, proste haky-baky; aj čísla majú iné ako my. Takže pokiaľ niečo nie je napísané v latinke, tak si nič neprečítate a máte jednoducho smolu. Netreba však zúfať, v turistických mestách sú niektoré názvy aj v našej latinke, takže pohoda. 
  • Je v Jordánsku draho? – áno aj nie, je tam porovnateľne ako u nás, možno trošku drahšie. Nech je ale cena už akákoľvek, vždy zjednávajte (teda možno okrem reštaurácií a hotelov). Určite však taxikárov, ceny na tržnici, na ulici, vždy sa dá nejako dohodnúť.
  • Platí sa v Jordánsku eurami? – nie, oficiálnou menou je Jordánsky dinár (JOD), drobné majú dirhamy, resp. piastre; aktuálny kurz tu. Áno, ich mena je silnejšia ako euro.
  • Mám si ešte doma zameniť peniaze? – nie, doma dináre nezoženiete
  • Kde zoženiem Jordánske dináre? – priamo v Jordánsku buď v zmenárňach na ulici, alebo v bankomatoch. Pozor! – ten letiskový strhne poplatok za výber 5 dinárov, preto odporúčam vybrať si peniaze iba na bus, prípadne na taxík. Najistejšie ale asi bude, keď si vezmete hotovosť a zmeníte tam.
  • Ako je to v Jordánsku s dopravou? – v krajine premávajú hlavne minibusy, shuttle busy, ktoré vás zoberú z miesta A do miesta B, ale až keď sa obsadí posledné miesto. Asi aj preto neexistuje na nete poriadny cestovný poriadok.
    • update: Niektoré diaľkové autobusy s presnými odchodmi a cenou nájdeš tu.
  • Dohovorím sa v Jordánsku po anglicky? – áno, úplne v pohode
  • Koľko stojí lístok na bus z Ammánskeho letiska do centra? – presne 3,25 JOD a dá sa kúpiť v búdke pred letiskovou halou.

Historické okienko

Jordánsko má bohatú históriu, veď jeho územie bolo obývané už od doby bronzovej. Od 9. storočia p.n.l. jeho územie ovládali Asýrčania, Peržania, či Babylončania. Neskôr sa stalo súčasťou Rímskej ríše. V 7. storočí sa tu usídlili moslimskí Arabi, čo viedlo ku križiackym výpravám, kedy sa Arabom podarilo Kresťanov z krajiny vytlačiť. V 16. storočí sa krajina stala súčasťou Osmanskej ríše, ktorí ju ovládali až do 1. svetovej vojny. Po vojne sa krajina dostala do správy Britov ako Britský mandát v Palestíne. V roku 1921 bola ustanovená monarchia Hášimovcov ako britský protektorát a emirát Zajordánsko, od roku 1923 pod vedením hášimovského vládcu Abdalláha ako emirát Transjordánsko.

Skutočnú nezávislosť získalo Jordánsko po 2. svetovej vojne, v roku 1946, keď bolo vyhlásené Transjordánske kráľovstvo, ale už v rokoch 1948-49 bojovalo so susedným Izraelom. Vojnou získalo územia za riekou Jordán, tzv. Západný breh a premenovalo sa na Jordánsko.

V roku 1967 vypukla nová (šesť dňová) arabsko-izraelská vojna, ktorá sa skončila pre Jordánsko porážkou a stratou celého Západného brehu Jordánu. Ten je dodnes pod kontrolou Izraela. V roku 1988 sa kráľ Husajn bin Talál oficiálne vzdal Západného brehu Jordánu v prospech Organizácie za oslobodenie Palestíny.


1. deň – cestovanie (Viedeň-Ammán)

Letíme z Viedne do hlavného mesta Jordánska, do Ammánu. Po tri a pol hodinách, presne o 17:00 miestneho času pristávame na medzinárodnom letisku Queen Alia v Ammáne, 35 km južne od centra mesta. Vonku je príjemných 15°C. Pri pomyslení, že doma je tak okolo -5 °C, tak je to príjemná zmena. Na pasovej kontrole ukážeme naše pasy, odfotia si nás, do pasov colník nalepí 2 kolky v hodnote 10 a 30 JOD, čo sú vlastne jordánske víza. Rachot obtisknutého razítka v našich pasoch nám otvára cestu na Blízky východ.

S privítaním „Welcome to Jordan“ odchádzame pred letiskovú halu, odkiaľ chodia busy a taxíky do mesta. Lístok na bus stojí presne 3,25 JOD a dá sa kúpiť v búdke pred letiskovou halou. Autobusy odchádzajú každú hodinu o celej a konečnú majú na Tabarbour Bus Station (severná stanica). Tam my až nepotrebujeme ísť, požiadame preto soféra, aby nám zastavil, niekde poblíž centra. Našej požiadavke bez problémov vyhovie. Za 5 JOD si na ulici stopneme taxík, ktorý nás zoberie na hotel. Ubytko v Hamoudah hoteli v úplnom centre nič moc, ale asi zodpovedá tým 16€ na osobu/noc.

Hlad je hlad, no poďme my pekne nájsť niečo pod zub. Po minuloročnej návšteve Iránu som sa už doma veľmi tešil na ich streed food. Zabočíme do jednej z mnohých ammánskych uličiek v centre mesta, kde sa už na nás valí vôňa orientálnej kuchyne. Neodoláme a hneď si niečo prištiepame. 😀 No a samozrejme, že sme museli skúsiť aj šťavu z cukrovej trstiny. Ide sa spať, ráno nás čaká výlet do Jerashu.

2. deň – Jerash (Pompeje Blízkeho východu)

Ráno po raňajkách sa za 5 „dží dí“ (tak volajú miestni svoju menu hovorovo) vezieme taxíkom na stanicu Tabarbour (severná stanica), odkiaľ premáva bus do Jerashu. Ono je to skôr mikrobus. Ak by ste hľadali nejaký harmonogram odchodov, tak by ste hľadali márne. Tieto mikrobusy vyrážajú zo stanice, až keď sa obsadí posledné miesto na sedenie. Podobné som zažil v Gruzínsku, či Albánsku, tam to tiež chodí hala-bala. Cena je 1 JOD, teda 1 „dží dí“. Cesta na sever do 50 km vzdialeného mesta vedie kopcovitou a púštnou krajinou. Po asi hodinke sa pred nami zjaví Hadriánov oblúk, pri ktorom nám šofér bez akéhokoľvek upozornenia zastaví. Super, sme na mieste. Vstup do areálu je o niečo nižšie medzi stánkami so suvenírmi. Majú to fakt dobre vymyslené, každý návštevník musí prejsť najprv týmto suvenírovým „peklom“ a až potom sa dostane k pokladni.

Staroveké mesto Gerasa založil okolo roko 330 p.n.l. Alexander Veľký, macedónsky kráľ a dobyvateľ spolu s jeho generálom Perdikkasom. V roku 63 p.n.l. mesto dobyli Rimania, ktorí ho začlenili do svojej provincie s názvom „Sýria“, neskôr bolo členom Decapolisu (zoskupenie desiatich miest), v roku 106 n.l. patrila Gerasa zase pod rímsku provinciu „Arábia“. V rokoch 129-130 navštívil mesto aj sám rímsky cisár Hadrián. V byzantských časoch (r. 324 – 636) mesto v roku 614 napadli Peržania, ktorí ho nechali upadnúť. Mesto pookrialo až počas Umayyadského kalifátu (661 – 750). V roku 749 mesto postihlo silné zemetrasenie, ktoré ho do veľkej miery zničilo. Ruiny starovekej Gerasy boli objavené až v roku 1806. 

Vstupnou bránou do starovekej rímskej Gerasy je Hadriánov oblúk, postavený obyvateľmi mesta práve kvôli návšteve samotného cisára Hadriána. Kúsok ďalej sa nacházda Hippodrom, miesto kde sa kedysi konali preteky konských záprahov. Odhadom sa v čase jeho najväčšej slávy do neho zmestilo 15 tisíc divákov.

Po chvíľke dorazíme k symbolu starobylého mesta Gerasa, ktorým je Oválne námestie spájajúce hlavnú mestskú tepnu „Cardo“ so Zeusovým resp. Diovým chrámom. Námestie (80 x 90 m) je obkolesené 160 vysokými iónskymi stĺpmi postavené pravdepodobne na začiatku 2. storočia za vlády cisára Trajána. Kameňovej dlažby sa námestie dočkalo až koncom 3. storočia. Vystúpame vyššie k Diovmu chrámu, odkiaľ sa nám naskytne jedinečný pohľad na celé námestie.

Kúsok vedľa sa nachádza Južné divadlo, z ktorého sa ozýva akési bubnovanie. Poďme sa tam rýchlo pozrieť! Za kamenným prechodom sa zrazu ocitneme na javisku divadla. V spodnom ovále vyhráva starší pánko v tradičnom jordánskom overale na gajdy, ktorému do rytmu sekunduje bubeník. Tú melodickú hudbu som si hneď zamiloval, fakt nádherné. Tá akustika je úžasná. Túžba vidieť divadlo z najvyššieho 28. radu ma núti vyšliapať 70 schodov. Túžba je túžba, idem na to. Jeden, dva, tri, štyri, …., šesťdesiatdeväť, sedemdesiat a otočka o 180°. Wááááu, celé divadlo a mesto mám ako na dlani. Oplatilo sa.

Hornou prašnou cestou pokračujeme ďalej do hĺbky celého komplexu. Už z diaľky vidno akýsi chrám s nádhernými vysokými stĺpmi. Poďme k nemu. Okrem ulice so stĺporadím končiacej na hlavnej ulici Gadro, prechádzame aj okolo ruín kostola sv. Teodora, postaveného v časoch Byzancie rokoch 494/496.

A sme na mieste, stojíme pred impozantnou zrúcaninou chrámu zasväteného bohyni Artemis, ktorý bol údajne najkrajším a najdôležitejším chrámom starovekej Gerasy. Chrám bol postavený v roku 150 za vlády cisára Antonína Piusa. Bohato zdobené korintské stĺpy vyrážajú dych. Tá prepracovanosť a zmysel pre detail je úžasná.

Za chrámom sa nachádza menšie Severné divadlo, no nemenej zaujímavé ako to Južné. Je tu tak pokojnejšie. Sadnem si do horného radu a vychutnávam si predstavu aké to tu pred tými cca dve tisíc rokmi asi mohlo byť. Počas celého dňa je divadlo prirodzene nasvietené slnečnými lúčmi. Rimania to proste vedeli, vedeli ako stavať divadlá.

Odbočíme smerom dolu na hlavné korzo, ulicu Cardo Maximus, 600 metrov dlhú hlavnú tepnu starovekej Gerasy. Vraj bola kedysi lemovaná hlavnými budovami mesta, obchodmi a rezidenciami. Aj po toľkých rokoch tu môžme na kameňmi vydláždenom chodníku sledovať prepracovaný odvodňovací systém. Popri ulici sa nachádza Nymphaeum – verejná fontána z roku 191, ktorú zdobili hlavy levov. Naše posledné kroky vedú cez Oválne námestie smerom k Hadriánovmu oblúku. Nadišiel čas sa rozlúčiť so starovekou Gersou.

Tip pre Vás: Celý archeologický areál aj s múzeom je otvorený počas celého roka sedem dní v týždni (November-Apríl: 8:00 – 16:00, Apríl-Máj: 8:00 – 17:30, Ramadán: 8:00 – 15:30, Leto: 8:00 – 18:30). Platí sa tu vstupné 10 JOD. S JordanPass-om je vstup voľný.

Myslím, že viem, kde je autobusová stanica, bolo ju vidieť zo Severného divadla. Autobusov, resp. mikrobusov tam moc nie je, preto sa každého jedného šoféra pýtam, či ide do Ammánu. Prvý vraví, že nie. OK, skúsim druhého. Ten tiež nejde, ale vraj nás vezme k busu, ktorý tam ide. Vezie nás po nejakých uličkách s rôznymi zástavkami pre domácich, taká jerašská MHD. Cestujúci tu v pohode v buse fajčia svoju cigaretu hľadiac von z okna. Taká pohodička, akurát, že je zadymený celý mikrobus. Asi na desiatej zastávke vystupujeme, dávam šoférovi nejaké drobáky do ruky za ochotu. V buse do Ammánu sedia iba traja ľudia, s nami už teda šiesti. Zvyšných desať sa nazbiera behom chvíľky a behom ďalšej chvíľky odchádzame. Isto sa pýtate, koľko je to tá chvíľka. Tu v Jordánsku je to nepodstatný časový interval. Večer sa ešte poflákame večerným Ammánom.

3. deň – Ammán (hlavné mesto kráľovstva)

Skôr než sa prebudíme, v takom polospánku do našich uší preniká hlasná spievaná modlitba mezuína z neďalekej mešity. Ten spev je nádherný, vychutávam si tú ťahavú melódiu. Neviem koľko je hodín, ale podarí sa mi ešte zaspať. Zobúdzame sa do zamračeného a o poznanie chladnejšieho rána.

Ammán je najväčšie a najľudnatejšie mesto Jordánska, rozprestierajúce sa na niekoľkých kopcoch, v ktorom žije viac ako 4 milióny obyvateľov. Zmienky o ňom, ako meste detí Ammónových sa nachádzajú v Biblii. V 13. storočí p.n.l. sa mesto stalo centrom aramejských Ammóncov, no už o 2 storočia neskôr ho dobyli Izraeliti. V období antiky bolo mesto známe pod názvom Filadelfia. V roku 63 p.n.l. mesto dobyli Rimania, ktorí ho začlenili do svojej provincie s názvom „Sýria“, neskôr bolo členom Decapolisu (zoskupenie desiatich miest). V roku 635 sa Ammán dostal pod arabskú nadvládu. Od 10. storočia patrilo mesto k rôznym štátom s centrami v Egypte, či Sýrii. Osmanskej ríši patril od roku 1517, od konca prvej svetovej vojny mestu vládol damasský kráľ Fajsal a po vzniku Zajordánskeho emirátu v roku 1921 sa stalo jeho metropolou. Po vyhlásení nezávislosti krajiny v roku 1946, aj následnom premenovaní na Jordánsko (1948) zostal Ammán jeho hlavným mestom.

Hneď po raňajkách stúpame hore po schodoch k Citadele. Toto miesto bolo osídlené už od strednej doby bronzovej (1650-1550 p.n.l.), čoho dôkazom je objavená ľudská hrobka z tejto doby. Za zmienku taktiež stojí, že z Citadely vidno jordánsku vlajku. Isto si vravíte, že „no a čo?“ Vlajka na 126,8 metrovej žrdi s rozmermi 60 x 30 metrov je najvyššia na svete. Ak hľadáte v Ammáne krásny výhľad, rozhodne by ste nemali Citadelu vynechať. Nachádza sa na pahorku Jebel al-Qal`a. Je tu pokojnešie ako v centre, nie je tu počuť neustále trúbenie áut, či zvolávanie obchoníkov, aby ste si niečo kúpili.

Hneď za vstupom do Citadely nás vítajú štíhle stĺpy Heraklovho chrámu, považovaného za najvýznamnejšiu rímsku stavbu v celom objekte. Podľa nápisu bol chrám postavený v rokoch 162-166, keď mesto patrilo pod rímsku provinciu Arábia. Prechádzame okolo pozostatkov byzantského kostola z 5., či 6. storočia. Birka, otvorená cisterna, ako ju volali Arabi, je zásobáreň na 1370 m³ vody s priemerom 17,5 m.

Opodiaľ sa nachádzajú pozostatky Ummayovského paláca, postaveného cca. v roku 730 na pozostatkoch rímskeho chrámu. Išlo o rezidentné sídlo panovníka, jeho rodiny, sprievod, zamestnancov a ochranku. Dodnes sa z neho v relatívne dobrom stave zachovala mešita s modrou kupolou.

Pred nepríjemným a dosť studeným vetrom sa schováme v menšom Archeologickom múzeu, ktoré je tiež súčasťou objektu Citadely. Nájdeme v ňom artefakty z Jordánska a Pelestíny počnúc dobou bronzovou, pokračujúc rôznymi dejinnými epochami cez rímske, byzantské, či ummayovské obdobie až po súčastnosť.

Tip pre Vás: Citadela aj s múzeom je otvorená počas celého roka sedem dní v týždni (November-Apríl: 8:00 – 16:00, Apríl-Máj: 8:00 – 17:30, Ramadán: 8:00 – 15:30, Leto: 8:00 – 18:30). Platí sa tu vstupné 3 JOD. S JordanPass-om je vstup voľný.

Historické pamiatky, múzeá a turistické miesta sú v blízkosti centra a všade sa dostanete peši. Ak nie, tak odporúčam použiť taxík (cena za jednu jazdu po meste je 3-5 JOD), pretože hromadná doprava je totálne neprehľadná.

Tou istou cestičkou a tými istými schodmi klesáme dolu do downtown-u, tak totiž miestni volajú familiárne centrum mesta. Ocitneme sa na veľmi rušnej Al-Hashemi Street pred veľkým Rímskym divadlom postaveným v prvej polovici 1. storočia za vlády rímskeho cisára Antoninusa. Divadlo, do ktorého sa vmestí 6.000 divákov je umiestnené na severnej strane tak, aby ich slnko neoslepovalo. Pri stúpaní na najvyšší rad sa poriadne zapotíme, ale ten pohľad stojí za to. Oproti máme Citadelu a po oboch stranách sa rozprestiera rozťahaný Ammán.

Severovýchodne od divadla sa nachádza malý Odeon, postavený približne v rovnakom čase ako divadlo. Odeon mal 500 miest a dnes sa používa na hudobné koncerty. Súčasťou divadla je Folklórne múzeum a Múzeum ľudových tradícií, ktoré určite stoja za pozretie.

Tip pre Vás: Rímske divadlo, Odeon a obe múzeá sú otvorené počas celého roka sedem dní v týždni (November-Apríl: 8:00 – 16:00, Apríl-Máj: 8:00 – 17:30, Ramadán: 8:00 – 15:30, Leto: 8:00 – 18:30). V cene vstupenky za 2 JOD sú všetky 4 spomenuté atrakcie. S JordanPass-om je vstup voľný.

Ammán na mňa pôsobí dosť takým šedým dojmom a nie je to preto, že je dnes zatiahnuté. Okolité budovy sú všetky rovnaké na jedno kopyto, všade bordel, odpadky, všade prítomné autá. Taxikári po vás v jednom kuse vytrubujú, či niekam nechcete zviesť. Nečudo, keď máte na čele pomyselnú nálepku „turista“ – chodiaca peňaženka. Mesto má katastrofálnu dopravnú situáciu, jeho ulice sú prepchaté autami a mikrobusmi. Iné dopravné prostriedky by tu človek hľadal len márne.

Obloha sa postupne viac a viac zaťahuje, svoju farbu mení na plechovo sivú. Nemám z toho dobrý pocit. Ideme smerom k mešite kráľa Abdullaha I. Popŕchanie sa mení na dážď. Poďme niečo zjesť a uvidíme, čo sa bude diať potom. Zabočíme do jednej z uličiek, kde nám je ponúknutý pravý arabský kebab z teľaciny. Neodoláme tejto ponuke a zostávame. Jedlo vyzerá super, no a tá vôňa a tá chuť, to je niečo úžasné. Počujem ako vonku riadne prší, zrazu prásk a všetko zhaslo. Vyhodilo ističe. Nič no, pokračujeme pri svite telefónov.

Vonku stále prší a my sme nútení pomeniť naše plány. Nasadneme do najbližšieho taxíku a za 5 JD sa vezieme na stanicu Tabarbour, odchádzame do Madaby (cena lístka je 1,25 JD). Za 20 minút sme sa ďaleko nepohli, v Ammáne sú na hlavných ťahoch pravidelné zápchy. Cestou stále prší a nevyzerá, žeby sa to malo nejako zmeniť. O ďalšiu hodinu sme v Madabe, meste mozaík. Prší, prší, len sa leje, preto si my taxík do hotela rýchlo berme.

4.deň – Madaba, Mt. Nebo, Mŕtve more, odlet domov

Ak chceme dnes všetko stihnúť, musíme si „hejbnúť kostrou“. Ráno sme si na recepcii za 38 JD vybavili taxi tour na horu Nebo a k Mŕtvemu moru s tým, že nás zoberie rovno na letisko. Na Madabu máme čas tak do 10:00. Málo času, ale poďme to všetko stihnúť. Bývame v centre a zdá sa, že všetko dôležité budeme mať po ruke.

Madaba (mesto mozaík)

Hneď po raňajkách vyrážame do ulíc. Ideme smerom k nevýraznému a nenápadnému pravoslávnemu kostolu sv. Juraja, ktorý som si predom zaznačil do offline mapy. Nachádza sa tu totiž Madabská mozaiková mapa, najstaršie zachované kartografické dielo zachytávajúce Svätú zem a zvlášť Jeruzalem. Mozaika bola vytvorená okolo roku 560 z nepredstaviteľného množstva (približne dva milióny) mozaikových kociek a pôvdne mala rozmery 21 x 7 metrov. Na mape toho už dosť chýba, ale aj tak sa na nej dá rozoznať napr. Níl, Jeruzalem, Betlehem, Jericho a podobne. Je nesmierne cenná a denne si ju príde prezrieť niekoľko návštevníkov z celého sveta. Kostol bol postavený v roku 1896 na mieste starého byzantského kostola z prvej polovice 6. storočia. Platí sa vstup 1 JOD.

Času nazvyš nie je, poďme preto ďalej. Túlame sa madabskými uličkami ďalej, až narazíme na rímsko-katolícky kostol sv. Jána Krstiteľa. Bránička je ešte zatvorená. Po chvíľke obzerania sa vyjde z náprotivných dverí pánko držiac v ruke knihu so slovami, či chceme ísť dnu. Áno, mile radi. Za 1 JD sa dostaneme dnu. To čo nás čakalo za plotom mi naozaj vyrazilo dych.

Najskôr sme si prezreli kaplnku s krásnou mozaikou položenou na podlahe. Neskôr sme vstúpili do podzemia, kde sú umiestnené nádherné umelecké diela – mozaiky zo 4.-6. storočia. Za zmienku určite stojí mozaika s názvom „Raj“ a mozaika stromu granátového jablka s hroznom z roku 595 – „Strom Madaba“, ktorý sa stal symbolom mesta. V podzemí sa nachádza naozaj stará byzantská mozaika a taktiež sú tu odkryté základy byzantského kostola, na ktorých stojí ten súčasný. Z podzemia ideme po schodoch hore, keď sa zrazu ocitneme pred oltárom kostola. Je to až neuveriteľné, že v tak moslimskej krajine ako je Jordánsko nájdeme rímsko-katolícky kostol, v ktorom sa dodnes slúžia omše. Nádherný príklad náboženskej tolerancie. Vystúpame si to až do niekoľko metrov vysokej veže, z ktorej je parádny výhľad na celé mesto a na neprehliadnuteľnú mešitu kráľa Hussaina so zlato-žltou kupolou.

Nuž, čas sa kráti, nedá sa vidieť všetko. Za pozretie by určite stál aj Kostol Apoštolov, či Archeologické múzeum s ďalšími určite peknými a cennými mozaikami. Nakupujeme posledné suveníry, červené (jordánske) arafatky, (tie čierné sú palestínske), nejaké magnetky, či pohľadnice a ponáhľame sa späť na hotel, kde by nás mal čakať šofér dohodnutého tour.

hora Nebo (miesto Mojžišovho posledného odpočinku)

Hneď za vstupom nás privítajú dva kamene. Oni síce vyzerajú mĺkvo, ale predsa len niečo hovoria. Ten prvý nám oznamuje, že sme na kresťanskom Svätom mieste. Druhý nám hovorí, že je kameň „Abu Badd“ a vraj kedysi slúžil ako opevnené dvere byzantského kláštora.

Hora Nebo (Mt. Nebo, Jebel Nibu alebo Siyagha) je známa vďaka tomu, že práve z jej vrcholku uvidel Mojžiš zasľúbenú zem, do ktorej sa však už nedostal. Ako 120 ročný skonal práve tu, na hore Nebo.

Nachádza sa tu menšia Mojžišova bazilika postavená na mieste starého kostola z druhej polovice 5. storočia, ktorý pravdepodobne zničilo zemetrasenie v roku 749. Kostol bazilikálneho charakteru je vyzdobený rôznymi krásnymi mozaikami zo 4. až 7. storočia. Za zmienku určite stojí tá so zvieratami a lovcami pochádzajúca pravdepodobne z roku 530. Taktiež sa tu nachádza Mojžišov symbol, (bronzový) kríž, okolo ktorého je omotaný had. V roku 2000 toto miesto navštívil pápež Ján Pavol II., ktorý tu na znak mieru zasadil olivovník.

Pozerám sa do diaľky, do toho nekonečného oparu a pohrávam sa s myšlienkou, či aj Mojžiš videl presne to, čo vidím teraz ja. Niekde tam v diaľke sa nachádza mesto Abraháma – Hebron (65km), Olivová hora v Jeruzaleme (52km), Betlehem (50km), či oáza v Jerichu (27km).

Tip pre Vás: Mt. Nebo je otvorená počas celého roka sedem dní v týždni v časoch od 8:00 – 18:00. Platí sa tu vstupné 2 JOD. JordanPass sa tu nedá uplatniť.

Nasadáme do auta a kľukatou cestou klesáme na dno údolia Jordan, kde sa nachádza najnižšie položená vodná plocha na Zemi – Mŕtve more.

Mŕtve more (najnižšie položená vodná plocha na Zemi)

A sme na mieste – Amman Beach Resort. Nech sa páči, tu sú prezliekarne, sprchy, bazény a pláž. O hodinu a pol sa stretneme tu pri obchode so suvenírmi, vraví náš šofér. Bazény rovno preskočíme a ideme sa presvedčiť, či sa v tom mori fakt nedá utopiť ako sa to všade píše.

Mŕve more je bezodtokové hyperslané jazero ležiace 430 metrov pod hladinou mora, v ktrom je koncentrácia soli takmer 10 krát vyššia ako v bežnom mori. V jeho vodách okrem nepatrného množstva baktérií a mikróbov neprežije žiaden živý organizmus, preto aj jeho názov znie „mŕtve“. Plávanie je tu takmer nemožné, dokonca tabule pri vstupe do mora to vyslovene zakazujú. Leží na hranici medzi Jordánskom a ako nám bolo povedané Palestínou, nie Izraelom. Vlieva sa doň pre Kresťanov posvätná rieka Jordán.

A majú veru pravdu, naozaj sa tu nedá ponoriť a tým pádom ani utopiť. Voda úplne človeka nadnáša, keby som mal noviny, tak si ich bez problémov prečítam ako doma na gauči. Nato, že je január, je voda príjemne teplá. Moje hodinky s GPS na brehu dokonca ukazujú nadmorskú výsku -450 m. Alebo je to už podmorská výška, či hĺbka? 😀 Takže buď moje hodinky klamú, alebo sme svedkami rýchlejšieho vysychania ako sa môže zdať.

Tip pre Vás: Do Ammán Beach resortu sa platí vstupné 20 JOD. Pokladňu na pomyselnej recepcii som nevidel. Nám vstup vybavil šofér za 16 JOD.

Je presne jedna hodina popoludní a naše dobrodružstvo sa začína chýliť ku koncu. Nasadneme do auta, odchádzame na letisko. 🙁 Nedá sa nič robiť, čas je neúprosný, musíme ísť. 🙁 Vezieme sa nekonečne dlhou a vyprahnutou púšťou, postupne naberáme späť stratené výškové metre. O necelých 90 minút sme na letisku Queen Alia airport, nachádzajúce sa 35 km južne od Ammánu. Je načase sa rozlúčiť, Goodbye Jordan! Bolo tu naozaj krásne.

Niekedy v blízkej budúcnosti sa do Jordánska určite vrátime po jeho južnú časť krajiny s impozantným skalným mestom Petra, rozľahlou púšťou s beduínmi vo Wadi Rum, či letoviskom pri Červenom mori v Aqabe.


Čo sme ochutnali?

Jordánsko to nie sú len pamiatky, ale aj rôzne chute a vône. My sme sa stravovali tam kde domáci, čiže na ulici. Ich tzv. street food je vynikajúci. Ochutnali sme „Falafel“, čo sú cícerové guľôčky, ktoré dostanete buď rozdrvené v chlebovej placke, alebo pekne v celosti na tanieri. Opomenúť nesmiem ani „Hummus“, najtypickejšie jedlo Blízkeho východu, čo je cícerová pasta. K večernému zakusnutiu sme vyskúšali jedlo s názvom „Shawarma“, čo je vlastne ako keby náš kebab zabalený v pravom arabskom chlebe. Pili ste už niekedy kávu s kardamonom? S čím prosím pekne? S kardamonom. Vyskúšajte kávu s týmto exotickým korením a uvidíte, že jej chuť bude proste iná, nezameniteľná.


Koľko ma to celé stálo?

  • bus Nitra – Viedeň – Nitra: 20€
  • letenka Viedeň – Ammán – Viedeň: 30€ 
  • jednovstupové víza (40 JOD): 53€
  • ubytko Ammán + Madaba (3 noci pre 3 osoby aj s raňajkami): 138€ => 46€ / osoba
  • vstupenky (22 JOD): 27,50€
  • taxi tour Madaba – Mŕtve more – letisko (38 JOD): 48€ => 16€ / osoba
  • vstupné do Amman Beach Resort (16 JOD): 20€
  • suveníry: 17€
  • vreckové (jedlo, cola, taxíky, busy): 65€
  • Spolu na 1 osobu: 294,50€ 

Je to veľa, či málo? Dalo by sa to možno urobiť aj lacnejšie, ale aj drahšie. Drahšie určite, keby sme nevyužívali na presun medzi mestami miestnu dopravu, ale vozili by sme sa taxíkom do Jerashu, či Madaby za 40-50 JOD. Minúť 300€ za 4 dni aj s cestou a pritom vidieť historicky tak zaujímavé miesta s pravou jordánskou atmosférou, si myslím, že je prijateľná cena.


Čo dodať na úplný záver?

Myslím si, že ponúknutý čas sme vyžmýkali na maximum. Ak by človek chcel vidieť viac, bolo by to fakt o držku, alebo by si musel proste požičať auto. Nám sa to zdalo zbytočné, veď trčať v zápche môžem aj v buse. Škoda však toho upršaného pol dňa v Ammáne, mohli sme toho vidieť o malinký kúštik viac. Ale aj napriek tomu vo mne prevláda spokojnosť čo sme všetko videli a ako sme to všetko postíhali.

Severné Jordánsko zanechalo vo mne obrovský dojem. Tá história a príroda je proste úžasná. Keď si človek odmyslí všadeprítomný bordel a otvorí srdce pre autentických ľudí, fantastické jedlo, dych berúce rímske stavby, nadnášajúce Mŕtve more, tak určite neoľutuje. Zbaľte si teda ruksak, kufor, tašku, igelitku a vyrazte do okolia Ammánu ešte dnes!


Ako na víza do Jordánska?
  • Víza sa dajú vybaviť po prílete (Visa on arrival) na letisku v Ammáne a dajú sa zaplatiť aj kartou.
    • Jedno vstupné víza platné na 1 mesiac stoja 40 JOD (cca 50€),
    • dvoj vstupné víza platné na 3 mesiace: 60 JOD (cca 74€),
    • viacnásobne vstupné víza platné na 6 mesiacov: 120 JOD ( cca približne 148€),
    • viac info tu.
  • Víza sa dajú poriešiť aj tzv. JordanPass-om. V cene sú víza a vstupenka do skalného mesta Petra. Cena pasu sa líši v závislosti od toho, koľko dní chcete stráviť v Petre, viac info tu.

Fotogaléria


Ak sa Vám tento článok páčil, odmeňte ho lajkom, alebo ho pošlite svojim známym ako odporúčanie. 🙂  Ďakujem !

Bude mi potešením, ak Vám tento článok v niečom poradí a pomôže.



Všetky fotky použité v tomto článku som zhotovil ja. V prípade, že fotka nie je moja, je pri nej uvedený zdroj. Osoby na fotkách súhlasili so zverejnením. 

Ak by ste chceli hocičo doplniť, poopraviť, spýtať sa, proste vyjadriť svoj názor, pokojne pridajte svoj komentár nižšie, alebo mi napíšte e-mail na info@cestujemtrekujem.com



Pridať komentár

Scroll Up