Slovensko,  Trekujem,  Západné Tatry

Hrebeňom Roháčov – Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivé

Máme tu jeseň, ideálne počasie na turistiku bez búrok. Tie sú doslova nežiadúce, keď chce človek vyraziť na nejakú tú vysokohorskú túru. Po predchádzajúcich dažďových dňoch sa začiatkom októbra na nejaké dva, tri dni črtá celkom pekné počasie. Balíme teda veci do ruksaku a už vo štvrtok odchádzame na Oravu, do Zubarca. Máme v pláne prejsť hrebeň Roháčov. Je to jedna z najkrajších hrebeňoviek v Západných Tatrách. Túra ponúka nielen neuveriteľné výhľady na Roháčske plesá, okolité štíty, Roháčsku dolinu, Žiarsku dolinu, ale aj kus adrenalínového dobrodružstva. A to my máme tak radi.

Keďže už aj dni sú kratšie, tak sme si celú hrebeňovku rozložili na dva dni. Predsalen si ju človek chce užiť a nie sa iba ponáhľať a dumať nad tým, či stihne prísť dolu ešte v normálnom čase. Ako už názov článku napovedá, dnes si prejdeme jej západnú časť s vrcholmi Volovec, Ostrý Roháč, či Plačlivé.


Praktické info na začiatok:

  • ide o stredne ťažkú až ťažkú, miestami náročnú vysokohorskú túru,
  • kritické úseky sú zaistené reťazami,
  • turistické chodníky sú tu značené na veľmi dobrej úrovni,
  • orientácia v teréne a na hrebeni je za dobrého počasia jednoduchá,
  • je to celodenná túra na 9 – 11 hodín, (závisí od kondície a prestávok),
  • prechod doporučujem absolvovať za dobrého počasia,
  • v zlom počasí to v exponovaných častiach na mokrých skalách dosť kĺže a hrozia dosť nepríjemné a nepekné pády,
  • od 1.11. do 15.6. platí v Západných Tatrách sezónna uzávera turistických chodníkov, medzi ktoré patrí aj hrebeň Roháčov

Hrebeňom Roháčov – výstup na Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivé

Túru začneme na Parkovisku pod Spálenou, kde necháme auto. Vydáme sa po zelenej turistickej značke. Chodník vedie krátkym lesíkom, so strmším stúpaním na záver, ktorý nás dovedie k červenej značke na Rázcestie Šindľovec. Nachádza sa tu stánok s občerstvením, no v čase našej návštevy (začiatok októbra) bol zatvorený. Pravdepodobne preto, že je po letnej turistickej sezóne, navyše nám tu vyčíňa koronavírus.

Prichádza azda najjednoduchšia časť trasy – cesta k Ťatliakovej chate. Ide sa nudnou asfaltkou, ktorá je označená červenou značkou. Tento úsek je zároveň aj Náučným chodníkom Roháčske plesá. Po asi 45 minútach nudnej chôdze míňame informačnú tabuľu, ktorá nám oznamuje, že sme práve vkročili do Národnej prírodnej rezervácie (NPR) Roháčske plesá. Po ďalších 15 minútach prichádzame k Ťatliakovej chate, ktorá sa nachádza na samom konci asfaltovej cesty. 

Príliš sa nezdržujeme a od Ťatliakovej chaty stúpame po zelenej značke do Sedla Zábrať. Spočiatku sa ide starším lesným porastom, neskôr pásmom kosodreviny, chodník sa začína dvíhať a nám sa ukazujú prvé výhľady na okolité štíty. Vyššie sa ide už len trávnatým porastom. O ďalšiu necelú hodinku sme v Sedle Zábrať odkiaľ je jeden z najkrajších výhľadov na celý hrebeň Roháčov. 

Chvíľu sa pokocháme a pokračujeme ďalej po žltej značke širokým chodníkom na Rákoň (1876 m n. m.). Podľa značky by to malo byť 30 minút, čo sa nakoniec ukázalo ako pravdivý údaj. Dosť tu fučí, ale aj napriek tomu si doprajeme menšiu prestávku na raňajky. Žltú značku zameníme za modrú a po slovensko-poľskej hranici pokračujeme mierne dolu do Sedla pod Volovcom, aby sme potom mohli opäť stúpať hore. Príroda sa s nami chvíľku hrá, keď nám vždy na pár minút schová chodník v hmle.

Po asi trištvrte hodinke sme hore na vrchole Volovca (2063 m n.m.). Je prvou dvojtisícovkou na trase a poskytuje krásny kruhový výhľad nielen na slovenskú, ale aj poľskú stranu Západných Tatier. Vrchol je priestranný, miesta je tu určite dosť pre všetkých. Čochvíľa bude čas obeda a nám vcelku aj vyhladlo. Na nejakých 45 minút tu teda zakvasíme a posilníme sa pred najťažším úsekom trasy.

OK, dvíhame kotvy, opúšťame SK-PL hranicu a po modrej značke strmo klesáme do Jamníckeho sedla (1910 m n.m.). V sedle sa rozlúčime s modrou značkou, ktorá pokračuje okolo Jamníckych plies dolu do Jamníckej doliny. My však budeme pokračovať ďalej po hrebeni, po ktorom nás už prevedie červená značka. A opäť to stúpanie. Po chvíli zisťujem, že turistické paličky sú mi skôr na príťaž ako na pomoc, zbalím ich preto do batohu. Ruky neskôr využijem pri preliezaní nejedného trošku komplikovanejšieho úseku.

A je to tu! Prvé reťaze. Nie je to až také hrozné, ako to na prvý pohľad vyzerá. Vyštveráme sa po nich ľavou zadnou. Jednoduchšie úseky striedajú zložitejšie a ťažšie. Neskôr treba prejsť po ostrej hrane pripomínajúcej žiletku. Aj tento úsek je zabezpečený pomocnou reťazou na prichytenie sa. Pohľad dolu strmým zrázom vzbudzuje naozaj rešpekt. Ocitnúť sa v tomto úseku v zlom (daždivom) počasí môže byť doslova hazardovanie so životom. Tesne pod vrcholom Ostrého Roháča treba (za pomoci reťazi) vyšplhať jeden dosť nepríjemný komín. Ako tak pozerám, tak nie som sám, čo som tam maturoval ako to celé vyliezť.

Hop, ešte kúsok a sme na vrchole Ostrého Roháča vo výške takmer dvetisíc sto metrov. Teda, na jednom z jeho vrcholov, aby som bol presný, keďže Ostrý Roháč je dvojvrchol. Ostrý Roháč (2088 m n.m.), tak ako Volovec ponúka kruhový tristošesťdesiat stupňový výhľad. Celú Roháčsku, ale aj Smutnú dolinu máme ako na dlani. Sme približne v polke trasy. Docela sa šuchceme, nikam sa neponáhľame. Počasie máme skvelé, čas tiež, takže ťažká pohodička.

Z Ostrého Roháča schádzame dolu do sedla medzi Ostrým Roháčom a Plačlivým. Niektoré problematické úseky sú opäť zaistené reťazami. Trasa už je v miernejšom, no stále v skalnatom teréne. Po chvíli chodník zahalí hustá hmla a zdá sa, že dnes máme už po výhľadoch. Sledovanie značky a chodníka schovaného miestami pod jemnou vrstvou snehu je v tej hmle čoraz ťažsie. Veru nič príjemné. S tou pohodičkou na Ostrom Roháči som to asi trošku prehnal. Čo nás ale nezabije, to nás predsa posilní a po červenej pokračujeme ďalej až na vrchol Plačlivého. Tesne pod jeho vrcholom sa hmla začína rozplývať a nám doslova svitá na lepšie časy.

Plačlivé, naývané tiež Plačlivý Roháč, alebo liptovsky povedané Plačlivô sa nachádza vo výške 2125 m n.m. Je najvyšším bodom dnešnej túry, vyššie to dnes už veru nepôjde. Tak ako doposiaľ prejdné vrcholy, aj Plačlivé ponúka kruhový výhľad do širokého okolia. Opäť nám vyhladlo. Pred zostupom si dáme niečo pod zub a doplníme „palivo“. Na moje veľké prekvapenie sa pred nami objavilo vidmo, alebo ak chcete Brockenov prízrak. Ide o meteorologický úkaz, ktorý vzniká keď je vzduch plný kvapiek dažďa či hmly, ktoré rozptýlia svetlo. Ak na pozorovateľa svieti Slnko nízko nad obzorom, jeho tieň sa potom premietne na oblaky alebo hmlu pod ním. Poviem pravdu, že vidmo vidím prvý krát v živote, a to sa v horách pohybujem už nejaký ten piatok. No máme my veru dnes šťastie. 🙂

Medzi horolezcami a vysokohorskými turistami v súvislosti s vidmom dodnes koluje povera, že jeho prvé spozorovanie znamená, že hory človeka vítajú a bude v nich mať šťastie. S druhým pozorovaním je to už horšie. Znamená, že hory človeka varujú a hrozí mu v nich nebezpečenstvo, prípadne smrť. Ale ak človek vidí vidmo tretíkrát, hory ho začnú milovať, nebezpečenstvo je prekonané a jeho počínanie v nich bude odteraz už len úspešné. Je to síce len povera, ale dúfam, že medzi druhým a tretím nebude príliš dlhé čakanie 😀 .

Pozn.: Na Plačlivé sa dá dostať aj počas zimnej uzávery, ale iba z liptovskej strany. Na výber sú dve možnosti, a to buď Žiarskou dolinou s možnosťou prespatia na Žiarskej chate (1325 m), alebo bočným hrebeňom cez Holý vrch (1723 m), Baranec (2184 m) a Smrek (2074 m). Oba varianty sa zaručene stretnú v Žiarskom sedle (1917 m), odkiaľ je to na vrchol už len kúsok.

Z Plačlivého pokračujeme dolu strmým terénom do sedla, aby sme potom mohli opäť šliapať (mierne) do kopca až na nevýrazný vrch s názvom Nohavica (2051 m n.m.). Spätným pohľadom ešte skontrolujeme Plačlivé, či sa náhodou niekde nepohlo. Nie nepohlo, stále je na tom istom mieste. 😀

Chodník ďalej pokračuje južným traverzom, kde úplnou náhodou narazíme na kamzíky hneď vedľa chodníka. V tichosti ich sledujeme a fotíme. Pokračujeme krátkym strmým skalnatým úsekom až prídeme do Smutného sedla. Za chrbtom nám zostal prejdený západný hrebeň Roháčov. Pred nami sa už dvíhajú Tri kopy, Hrubá kopa a Baníkov.

Smutné sedlo (1962 m n.m.) je docela rušnou križovatkou. Nečudo, veď sa nachádza na hlavnom hrebeni v mieste, kde sa spájajú chodníky smerujúce z liptovskej a oravskej časti Západných Tatier. Je akýmsi neoficiálnym stredom hrebeňa a využíva sa často na výstup, prípadne zostup pre mnohých turistov. Doľava sa chodník stáča do Žiarskej doliny na Liptov, doprava zase do Smutnej doliny na Oravu. A presne tam ideme aj my.

V sedle odbáčame doprava a po modrej značke schádzame Smutnou dolinou k Ťatliakovej chate. Po asi pol hodinke prichádzame k odbočke k Roháčskym plesám. Chvíľu sa pohrávame s myšlienkou, že by sme ich aj išli pozrieť, no vzhľadom k pokročilej hodine z tohto plánu upustíme. Chodník postupne vhupne do kosodreviny, neskôr už kráčame lesom.

Pri Ťatliakovej chate sa napojíme na asfaltku a pozvoľným unavenejším tempom schádzame až na parkovisko pod Spálenou, kde sme našu túru začínali.


Technické parametre:

  • naša trasa: Parkovisko pod Spálenou (1030 m n.m.) – Ťatliakova chata (1370 m) – Sedlo Zábrať (1656 m) – Rákoň (1876 m) – Volovec (2063 m) – Ostrý Roháč (2088 m) – Plačlivé (2125 m) – Nohavica (2051 m) – Smutné sedlo (1962 m) – Ťatliakova chata (1370 m) – Parkovisko pod Spálenou (1030 m)
  • obtiažnosť: stredne ťažká – ťažká (náročná), niekoľko strmých úsekov je zaistených reťazami.
  • max. prevýšenie: 1095 m, celkové stúpanie: 1660 m, celkové klesanie: 1660 m
  • dĺžka: 18 km
  • čas: 9 – 11 hod. (závisí od kondície a prestávok)
    • – celú trasu podľa mapy.cz nájdeš tu.
    • – našu GPS trasu aj s pár fotkami nájdeš tu.

Čo dodať na záver?

Musím povedať, že naozaj ide o jednu z najkrajších a najzaujímavejších hrebeňoviek v Západných Tatrách. Škoda, že aj na jeseň nezostali Roháče také zelené ako bývajú v lete. Ale nemôžeme mať v živote všetko. Turistike nechýbalo naozaj nič, teda okrem tej zelenej. 😀 Mala všetko, čo od adrenalínovej turistiky očakávate. Dokonca mala aj niečo navyše – vidmo a kamzíky. Nebola núdza o pekné výhľady, práve naopak. Túra ponúka nielen neuveriteľné výhľady na Roháčske plesá, okolité štíty, Roháčsku, Smutnú či Žiarsku dolinu. Som rád, že sme využili dobré počasie a prešli si týmto kúskom hrebeňa a zažili aj kus adrenalínového dobrodružstva. Opäť sa mi potvrdilo to, čo hovorím vždy, že to naše malé Slovensko je nádherné, krásne a určite sa mu oplatí venovať svoju pozornosť.


Fotogaléria


Ak sa Vám tento článok páčil, pokojne ho odmeňte lajkom. Bude mi potešením, ak Vám tento článok v niečom poradil alebo aj pomohol. 🙂

Ak poznáte niekoho, komu by tento článok tiež pomohol, tak ho pokojne zdieľajte na Facebooku. Alebo mu ho aspoň pošlite do správy. 🙂

Ďakujem ! 🙂

PS: Článok si pre istotu uložte do záložiek, lebo nikdy neviete, kedy ho opäť budete potrebovať.   



Všetky fotky použité v tomto článku som zhotovil ja. V prípade, že fotka nie je moja, je pri nej uvedený zdroj. Osoby na fotkách súhlasili so zverejnením. 

Ak by ste chceli hocičo doplniť, poopraviť, spýtať sa, proste vyjadriť svoj názor, pokojne pridajte svoj komentár nižšie, alebo mi napíšte e-mail na info@cestujemtrekujem.com



Pridať komentár

English EN German DE Russian RU Slovak SK
Scroll Up