Slovensko,  Trekujem,  Západné Tatry

Hrebeňom Roháčov – Brestová, Salatín, Baníkov a Tri kopy

Hory partia k najnebezpečnejším miestam sveta, no aj napriek tomu sa im nedá odolať. Človek je tvor skúmavý a láka ho nepoznané. Tak ako nás hrebeňovka Roháčov. Po predchádzajúcich jesenných dažďových dňoch sa začiatkom októbra na nejaké dva, tri dni črtá celkom pekné počasie. Balíme teda veci do ruksaku a už vo štvrtok odchádzame na Oravu, do Zubarca. Roháče ponúkajú okrem bežnej turistiky aj istú dávku adrenalínu a to hlavne na chodníkoch vedúcich často nad hlbokými priepasťami. A to my máme tak radi.

Keďže už aj dni sú kratšie, preto sme si celú hrebeňovku rozložili na dva dni. Predsa len si ju človek chce užiť a nie sa iba ponáhľať a dumať nad tým, či stihne prísť dolu ešte v normálnom čase. Prvý deň sme prešli východnú časť hrebeňa, kde sme postupne prešli Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivé a Nohavicu. Ako už názov článku napovedá, dnes si prejdeme jej západnú časť s vrcholmi Brestová, Salatín, Spálená, Baníkov a Tri kopy.

Myslím, že Západné Tatry netreba veľmi predstavovať. Ale kto by predsa len nevedel, tak vedzte, že Západné Tatry sú geomorfologický podcelok Tatier. Rozkladajú sa v severnej časti Slovenska, v Žilinskom kraji, západne od Vysokých Tatier. Najväčšia časť pohoria sa nachádza na Liptove, menšia na Orave a asi štvrtina územia v Poľsku. Oravská časť Západných Tatier sa nazýva Roháče.


Praktické info na začiatok:

  • ide o stredne ťažkú až ťažkú, miestami náročnú vysokohorskú túru,
  • kritické úseky sú zaistené reťazami,
  • turistické chodníky sú tu značené na veľmi dobrej úrovni,
  • orientácia v teréne a na hrebeni je za dobrého počasia jednoduchá,
  • je to celodenná túra na 10 – 12 hodín, (závisí od kondície a prestávok),
  • prechod doporučujem absolvovať za dobrého počasia,
  • v zlom počasí to v exponovaných častiach na mokrých skalách dosť kĺže a hrozia dosť nepríjemné a nepekné pády,
  • od 1.11. do 15.6. platí v Západných Tatrách sezónna uzávera turistických chodníkov, medzi ktoré patrí aj hrebeň Roháčov

Hrebeňom Roháčov – výstup na Brestovú, Salatín, Pachoľa, Baníkov a Tri kopy

Túru začneme skoro ráno na Parkovisku pod Spálenou, kde necháme auto. Čaká nás niekoľko zaujímavých úsekov so stúpaním, či klesaním a plno pekných výhľadov. Celú dnešnú túru by som rozdelil na štyri väčšie úseky – nástup na hrebeň, jednoduchšia časť hrebeňa, adrenalínovejšia časť hrebeňa a zostup dolu.

… z parkoviska pod Spálenou cez Predný Salatín na Brestovú

Vydáme sa po modrej turistickej značke smerom na Brestovú, na ktorú by nám to podľa smerovníka malo trvať presne 3 hodiny. Prvé stúpanie nenechalo na seba dlho čakať a nám nezostáva nič iné, iba sa do kopca poriadne zahryznúť. Najprv stúpame popri zjazdovke, neskôr už Spáleným žľabom stále vyššie a vyššie. Chodník sa postupne dvíha a nám sa spoza kosodreviny ukazujú prvé výhľady na protiľahlý hrebeň Roháčov, kde pekne vidno Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivé, či Tri kopy. Po asi 90-tich minútach sústavného a miestami aj výživného stúpania prichádzame na Predný Salatín (1620 m n. m.). Miesto skôr pripomína sedlo ako vrchol kopca, ten je viac vpravo. Sedlo ponúka veľkorysý priestor na oddych, dokonca sa tu nachádza aj stôl s lavičkami. Sme síce trošku hladní, ale ešte chvíľku vydržíme, prestávku dáme niekde vyššie.

V sedle to stáčame doľava, za sebou nechávame aj pohľady na neďalekú Osobitú. Postupne stúpame ďalej dopredu, kde sa nám otvára pekný pohľad na masív Brestovej. Ako tak sledujem, tak pásmo kosodreviny máme už dávno za sebou. Ani sme sa nenazdali a o ďalších 60 minút prichádzame na Predný Salatín – hrebeň (1790 m n. m.). Od juhovýchodu sa zo Salatínskej doliny vynorí zelená značka vedúca od hornej stanice lanovky lyžiarskeho strediska Roháče-Spálená, ktorou sa dá tento úsek skrátiť. To nie je nič pre nás. My si lanovkou len tak pre nič, za nič úseky neskracujeme. Pokiaľ si to nebude vyžadovať zdravotná, či krízová situácia, tak sa na tom ani nič meniť nebude. Niečo malé zjeme a miernejším stúpaním pokračujeme po hrebeni ďalej. Ešte malý strmší záver a sme pri smerovníku na hlavnom hrebeni. Vrchol Brestová (1934 m n. m.) je trochu viac vpravo. Výstup sem na hlavný hrebeň nám zabral necelé 3 hodiny. Čas máme teda dobrý, ideme (zatiaľ) podľa smerovníkového času. Ďakujeme modrej značke za spoločné chvíle, no po hlavnom hrebeni nás už prevedie červená značka.

… z Brestovej cez Spálenú na Baníkov

Z Brestovej klesáme do sedla Parichvost (1855 m n. m.), aby sme mohli opäť stúpať skalnatou strminou hore. Neskôr sa ide už miernejším trávnatým povrchom až sa dostaneme na vrchol Salatín (2047 m n. m.). Teda, na jeden z jeho vrcholov, aby som bol presnejší, keďže Salatín je dvojvrchol. Cestou hore po pravici vidno jednu z liptovských vetiev Západných Tatier – Sivý vrch, Ostrú, či Babky, vzadu potom neprehliadnuteľný Veľký Choč a viac vpravo zase v opare rozoznateľný Veľký Rozsutec. Väčšia časť Oravy aj Liptova je ešte zahalená v rannej hmle. Za tri a pol hodiny, čo sme prišli na Salatín nám už poriadne vyhladlo. Je načase rozbaliť neskoršie raňajky. Miesta je tu na vrchole všade dosť, šupneme sa do závetria za malý výbežok. Na nejakých 45 minút tu teda zakvasíme a posilníme sa pred ďalším úsekom trasy.

Zo Salatína pokračujeme ďalej. Naľavo sledujeme kratší hrebeň rozdeľujúci priestor na Salatínsku dolinu a Zadnú Spálenú. Na konci tohto krátkeho výbežku sa nachádza Zadný Salatín (1768 m. n. m.). Vpravo zase možno vidieť do záveru Hlbokej doliny, ktorú z pravej strany stráži Pachoľa (2167 m n. m.). Zbiehame do sedla, aby sme opäť mohli začať stúpať Skriniarkami hore na Spálenú do výšky takmer dvetisíc sto metrov nad morom. Nič sa nedá robiť, je to hrebeňovka, raz ideš hore, raz dolu a tak dokola. V stúpaní je hrebeň v niektorých úsekoch ostrejší a dokonca sme tu narazili aj na kratší úsek zaistený reťazou. Zatiaľ nič hrozné, len treba trošku zvýšiť opatrnosť. Skriniarkami prejdeme v pohode a po ďalších 90-tich minútach sme na vrchu Spálená (2083 m n. m.). Pohľadom späť čekujeme, čo sme už dnes prešli. A veruže nie je toho málo. Utešeno badať líniu, ktorú už máme za sebou. Taktiež máme dobrý výhľad na zvyšok našej dnešnej trasy.

Za Spálenou sa chodník stáča po hrebeni viac doprava. Pred sebou máme na prvý pohľad celkom dosť výživné stúpanie na Pachoľa. No ako to už na hrebeňovkách býva, najskôr však treba zísť do sedla. V prvej tretine stúpania treba prekonať ďalší kratší úsek zaistený reťazou. Asi v polovici stúpania sa zastavíme, aby sme sa obzreli opäť trošku späť. Pekne vidieť, že už máme veru čo-to aj za sebou. Vidno hrebeň Predného Salatína, Brestovú, dvojvrchol Salatína, Skriniarky, či Spálenú. Hrebeň sa vlní ako taký had. Ide nielen hore – dole, ale aj vpravo – vľavo. Na opačnej strane máme prudké zrázy do Spálenej doliny. Obchádzame neznačený traverz popod Pachoľa. Sme predsa nejakí hrebeňovkári a preto stále nasledujeme červenú značku až na vrchol. Pachoľa (2167 m n. m.) si pre nás pripravilo kruhový výhľad do širokého okolia. Na jednej strane možno pozorovať Oravskú priehradu, na druhej zase Liptovskú Maru.

Z Pachoľaťa (opäť) klesáme, tentoraz do Baníkovského sedla (2040 m n. m.), ktoré je akýmsi spojítkom medzi liptovskou a oravskou časťou Západných Tatier. V prípade zlého počasia sa dá z hlavného hrebeňa uniknúť na jednu, či druhú stranu. Počasie máme vcelku fajn, pokračujeme teda ďalej na Baníkov. Pred sebou máme opäť stúpanie, ktoré by sme mali podľa smerovníka zvládnuť za 30 minút. Na samotný vrchol je to síce strmé, ale nič mimoriadne. Ešte kúsok a sme na vrchole Baníkova, z ktorého je kruhový pohľad na všetky svetové strany. Nečudo, veď Baníkov (2178 m n. m.) je najvyšším bodom nielen našej túry, ale aj najvyšším vrcholom hlavného hrebeňa Západných Tatier a teda aj Roháčov. Vyššie to dnes už nepôjde.

… z Baníkova cez Tri kopy po Smutné sedlo

Čaká nás najzaujímavejši úsek trasy, na ktorý sme pol dňa netrpezlivo čakali. Úsek medzi Baníkovom a Smutným sedlom je plný zrázov, šikmín a reťazí. Preto tento úsek odporúčam len fyzicky zdatnejším turistom bez strachu z výšok. Ak sa na to človek necíti, môže sa vrátiť kúsok späť do Baníkovského sedla a zísť dolu buď na liptovskú stranu, alebo na oravskú stranu. Keďže sme vyrazili z Oravy, odporúčam ísť dolu po žlto-zelenej Spálenou dolinou k Rázcestiu pod Hrubou kopou. Tu sa ďalej môže rozhodnúť, či chce pokračovať dolu po zelenej okolo Roháčskych plies, alebo po žltej okolo nemenej zaujímavého Roháčskeho vodopádu. Myslím, že tiež veľmi atraktívna alternatíva zostupu z hlavného hrebeňa späť na oravskú stranu Západných Tatier.


Pozri aj HREBEŇOM ROHÁČOV – VOLOVEC, OSTRÝ ROHÁČ, PLAČLIVÉ


Hneď za Baníkovom na nás čakajú celkom vzdušné úseky, platne, hrany od výmyslu sveta. Pre lepšiu bezpečnosť sú zaistené reťazami. V tejto pasáži musí byť človek extra pozorný. Zložitejšie a ťažšie úseky striedajú jednoduchšie, aby v zápätí mohlo nasledovať opäť niečo zložitejšie. Popod niektoré ťažie pasáže si ľudia vyšliapali chodníčky traverzujúce skaly, no značka ide poctivo hrebeňom. Snažíme sa držať značky a pomocou reťazí preliezať, resp. zliezať jeden úsek za druhým tak ako nasledujú. Je to takto dosť zdĺhavé. Ale čo už, keď nás to tak baví. 🙂

Nezabúdame sa pozerať nielen pod nohy, ale aj do okolia a užívať si jedinečné pohľady na okolité štíty a priľahlé doliny. Postupne klesneme až do Lúčneho sedla (2060 m n. m.). Na pár minút tu zapustíme korene a doplníme do seba nejaké to kalorické palivo. Po Baníkovom masíve nasleduje pohodová pasáž bez reťazí, klasický horský chodník, ktorý nás dovedie až Hrubú kopu.

Hrubá kopa (2166 m n. m.) ponúka výhľady na všetky svetové strany. Pred nami vidno nielen kopce ako Plačlivé, Ostrý Roháč, Volovec, Baranec, vpravo Žiarsku dolinu, či vľavo Roháčsku dolinu s Roháčskymi plesami, ktoré znepokojujúco zahaľuje nízka oblačnosť. Pohľadom na hodinky zisťujem, že už máme aj nejaký ten časový sklz. No poďme my rýchlo, ale hlavne opatrne pekne ďalej. Čím ďalej ideme, tým aj hmla vystupuje vyššie a vznikajú oprávnené pochybnosti, kadiaľ vedie chodník. Našťastie sa to nejako utrasie a my pokračujeme ďalej. Nasledujú pomerne tiež náročné Tri kopy (2150 m n. m.) a ďalšie úseky zaistené reťazami reťaze.

Medzi jednotlivými kopami sú pomerne hlboké sedlá. Voľné lezenie striedajú zaistené úseky, človek sa tu ani nachvíľu nenudí. Podobne ako v okolí Baníkova, aj tu na Troch kopách badať neoficiálne chodníčky popod skaly. Stále sa však snažíme držať značky a preliezať si to, no zopár skratiek kvôli pokročilej hodine neváhame využiť. Postupne nechávame za sebou aj Tri kopy. „Zaujímavých“ je tiež pár posledných metrov zostupu do Smutného sedla (1962 m n. m.). Ide sa po rozlámanej, rozbitej skale a suti, ktorá vie pod nohou niekedy nekontrolovateľne uhnúť. Som rád, že aj tento úsek sme prežili bez nejakej ujmy.

… zo Smutného sedla na parkovisko pod Spálenou

Smutné sedlo podobne ako to Baníkovské je celkom rušnou križovatkou. Je akýmsi neoficiálnym stredom hrebeňa a využíva sa často na výstup, prípadne zostup pre mnohých turistov. Doprava sa chodník stáča do Žiarskej doliny na Liptov, doľava zase do Smutnej doliny na Oravu. A presne tam ideme aj my.

Je už dosť neskoro, preto sa nezdržujeme a hneď odbáčame doľava a po modrej značke schádzame Smutnou dolinou k Ťatliakovej chate. Týmto úsekom sme išli už včera a tak dúfame, že nás tu nič neprekvapí. Niekde pri pri odbočke k Roháčskym plesám už musíme nasadiť čelovky. Chodník postupne vhupne do kosodreviny, neskôr už kráčame lesom. Pri Ťatliakovej chate sa napojíme na asfaltku a pozvoľným už unavenejším tempom za svitu čeloviek schádzame až na parkovisko pod Spálenou, kde sme našu túru začínali.


Technické parametre:

  • naša trasa: Parkovisko pod Spálenou (1030 m n. m.) – Predný Salatín (1790 m) – Brestová (1934 m) – Salatín (2047 m) – Spálená (2083 m) – Pachoľa (2167 m) – Baníkovské sedlo (2040 m) – Baníkov (2178 m) – Hrubá kopa (2166 m) – Tri kopy (2150 m) – Smutné sedlo (1962 m) – Ťatliakova chata (1370 m) – Parkovisko pod Spálenou (1030 m)
  • obtiažnosť: stredne ťažká – ťažká (náročná), niekoľko strmých úsekov je zaistených reťazami.
  • max. prevýšenie: 1148 m, celkové stúpanie: 2090 m, celkové klesanie: 2090 m
  • dĺžka: 18,5 km
  • čas: 10 – 12 hod. (závisí od kondície a prestávok)
    • – celú trasu podľa mapy.cz nájdeš tu.
    • – našu GPS trasu aj s pár fotkami nájdeš tu.

Čo dodať na záver?

Musím povedať, že ide naozaj o jednu z najkrajších a najzaujímavejších hrebeňoviek v Západných Tatrách. Škoda, že aj na jeseň nezostali Roháče také zelené ako bývajú v lete. Ale nemôžeme mať v živote všetko. Turistike nechýbalo naozaj nič, teda okrem tej zelenej. 😀 Mala všetko, čo od adrenalínovej turistiky očakávate. Nebola núdza o pekné výhľady, práve naopak. Túra ponúka nielen neuveriteľné výhľady na ikonickú časť Roháčov, ale aj pohľady do Žiarskej doliny, či Roháčskej doliny s kaskádovo uloženými Roháčskymi plesami.

Som rád, že sme využili dobré počasie a prešli si týmto kúskom hrebeňa a zažili aj kus adrenalínového dobrodružstva. Opäť sa mi potvrdilo to, čo hovorím vždy, že to naše malé Slovensko je nádherné, krásne a určite sa mu oplatí venovať svoju pozornosť.


Fotogaléria


Ak sa Vám tento článok páčil, pokojne ho odmeňte lajkom. Bude mi potešením, ak Vám tento článok v niečom poradil alebo aj pomohol. 🙂

Ak poznáte niekoho, komu by tento článok tiež pomohol, tak ho pokojne zdieľajte na Facebooku. Alebo mu ho aspoň pošlite do správy. 🙂

Ďakujem ! 🙂

PS: Článok si pre istotu uložte do záložiek, lebo nikdy neviete, kedy ho opäť budete potrebovať.   



Všetky fotky použité v tomto článku som zhotovil ja. V prípade, že fotka nie je moja, je pri nej uvedený zdroj. Osoby na fotkách súhlasili so zverejnením. 

Ak by ste chceli hocičo doplniť, poopraviť, spýtať sa, proste vyjadriť svoj názor, pokojne pridajte svoj komentár nižšie, alebo mi napíšte e-mail na info@cestujemtrekujem.com



Pridať komentár

Čeština‎ CS English EN Deutsch DE Русский RU Slovenčina SK